Prichádzali sme k záhrade a z opačného konca po cestičke, prichádzali starý manželia. Teta malá, tak ako už pár dní predtým plnú náruč kvetov. Kráčala ďalej a veselo kmasala ďalšie kvety z každého plota, kde len dostala...
Vôbec jej nevadilo, že tam bolo kopec ľudí a my sme im šli oproti. Jej manžel ju na to upozornil, no smola, lebo „ Milú tetu", to vôbec nezaujímalo.
Keď došla k susedovmu plotu, tak sa jej majiteľ spýtal, či si tam niečo zasadila a či jej to vôbec nevadí, že mu už minule obtrhala kvety.
Milá teta spustila, že „ čo ho do toho, ona si trhá, iba tie čo sú za plotom."
Keď sused oponoval, že ale korienky majú v záhrade, takže sú potom jeho a nie verejné.
Milá pani sa z hlboká nadýchla a okrem iných "milých" slov mu odkázala. „Aby sa z nimi zadusil!"
Možno stačilo o tie vyčnievajúce kvietočky, iba poprosiť..
No a potom čuduj sa svete, že naši starci sa dusia v domovoch dôchodcov....
