Priznávam, že sa mi veľmi ani nechcelo ísť ale niečo ma tam v danej hodine predsa ťahalo. A nevedela som, že má tam čaká také úžasne prekvapko, ktoré mi urobilo ohromnú radosť. Tá radosť je taká veľká, žeby bola škoda nechať si ju iba pre seba...
Zazvonila som pri dverách a ovalila má vôňa z varenia, presnejšie z vyprážania. Poviete si no čo je na tom čudné...???
Čudne na tom je to..., že Marcelka má krásny prerobený, útulný bytík v ktorom býva zo svojou dcérkou Aničkou sama. Ale nikdy sa v tomto bytíku v tej peknej, čistučkej kuchynke nevarilo. Nevarilo sa tu preto, že Marcelka asi od svojich dvanástich rokov trpela najprv na anorexiu a potom to prerástlo do ťažkej mentálnej bulímie. Trvalo to asi trinásť rokov...
Keď prišla asi pred tromi rokmi do nášho spoločenstva, na odporúčanie jedného kňaza, tak sme si padli ako sa hovorí do oka. Ešte dnes mam ten obraz pred očami ako k nám vstúpilo jedno vychudnuté, utrápene asi dvadsaťšesť ročne žieňatko s kruhmi pod očami. Práve zažila veľké obrátenie vo svojom živote a nevedela čo má ďalej od toho očakávať...ako to bude pokračovať na našich utorkových modlitbách, či ju prijmeme, či medzi nás zapadne..???
Chcela spoznávať život s Kristom a túžila iba po jednom...po svojom uzdravení. Asi mala pocit, že jej práve ja so svojim krížom budem rozumieť. Často sme boli spolu....rozprávali sme sa o mojom živote a kríži, o mojich deťoch, ktoré už tu na zemi nemôže spoznať a o jej živote, chorobe a kríži, ale najmä sme sa modlili za jej uzdravenie.Veľmi som jej chcela pomôcť...prirástla mi k srdcu ako moja dcéra, veľmi som prosila o jej uzdravenie.Niesla som s ňou ťažko každú jej bolesť...to, že ju opustil manžel, že je na výchovu dcérky sama, jej pády a aj liečenia.
Modlilo sa celé naše spoločenstvo..., Marcelke sa začal páčiť život s Kristom. Veľmi má tešilo to, že začala chodiť pravidelne na sv. omše každučký deň a snaží sa o to stále prijímať na posilu eucharistiu.Sú tomu asi práve dva roky..., čo som sa vrátila z dovolenky z Chorvátska ale najmä z z Medžugoria, kde som za ňu prosila aj neb. mamku a tú zazvonil telefón a prišlo nemilé prekvapenie. Volala mi Marcelka...ale volala mi z psychiatrie, bola na tom tak veľmi zlé, že ju previezli sanitkou až do Pezinka. Bol to pre mňa šok, veď som práve tam za ňu Pane prosila...čo s tým..???
Tri mesiace sme boli spolu na telefóne...vyčítala si svoju neschopnosť, slabosť ale najviac trpela tým, že jej dcérka je počas jej hospitalizácii oberaná o jej prítomnosť. Že je neschopnou mamou, čo samozrejme nebola pravda.
Tak som sa začala za ňu veľmi modliť a prosiť Boha o jej uzdravenie, ak je to jeho vôľa !
Jedno popoludnie o 15 hod. pri modlitbe Božieho milosrdenstva z rádia Lumen zaznelo podobenstvo o uzdravení ženy z krvotoku. Vtedy som počula ako mi Ježiš v srdci hovorí, a Marcelku uzdravím po trinástich rokoch z tejto choroby.
Hneď som zdvihla telefón a spýtala som sa jej ako dlho sa na to už lieči, keď mi potvrdila, že trinásť rokov, tak som jej to všetko povedala. Veeeľmi sa tešila... ale netrvalo to dlho lebo po návrate z liečenia bola opäť v tom istom kolotoči a v tých istých pádoch. Pri prvom mi samozrejme hneď volala a vyčítala mi, že čo je to za Boh...aký je to ten tvoj Boh....atď.
Tieto výčitky ma v srdci veľmi boleli ale snažila som sa Bohu veriť a nepodľahnúť pochybnostiam, ktoré mi blúdili iba hlavou....srdce dôverovalo.Tak som sa ju v tých výčitkách snažila stopnúť... a hovorila som jej, že to chce určite nejaký čas aby sa aj organizmus prispôsobil a vylieči. Veď to bolo mnoho, mnoho rokov, čo jej žalúdok nedokázal tráviť žiadne jedlo a všetko vyvrátila.
Najhoršie jej bolo na Vianoce a Veľkú noc, kedy naše stoly hýria množstvom jedál....ešte aj reklamy sú plné dobrôt.A predstavte si mamku, ktorá ma na starostí malú dcérku...potrebuje ju pravidelne kŕmiť a ona sama ma s jedlom problém. Je to hrozne... hoci jej veľmi pomáhajú jej rodičia.Po čase som jej ponúkla rady z vlastnej skúseností o kanisterapii....rozhodla sa to vyskúšať a kúpila si psíka, hoci jej rodičia tomu neboli naklonení lebo sa obávali, že to nezvládne.
Marcelka to zvládla a zvláda aj svoju dcérku, ktorá je už školáčka.Vošla som teda včera dnu a vidím, že pečie chlebíky vo vajíčku...tak som si v duchu povedala, fíha...čo ma nejaký sviatok a chce nás pohostiť..??? Bolo to neobvykle ale ja som sa jej ani neodvážila spýtať...!
Vlastička Ty nevidíš, že my pečieme chlebíky...??
Nooo vidím a čo má byť...???
Vlastička, v našej kuchynke sa konečne varí a ja mam doma už dva mesiace jedlo...chápeš to..???
Vieš aké veľké veci u nás urobil Boh..???
A ešte k tomu dnes moja mamina je na ceste do Lúrd.
Ja som už dva mesiace v pohode.... a iba mi naznačila aby to Anička nepočula, že už negrcala a nevyvrátila žiadne zjedené jedlo.
Nemohla som tomu ani uveriť a zmohla som sa iba na slová, vďaka Ti Bože, veď ty vieš akú mam z toho obrovskú radosť v srdci .
Pre mňa to bolo jedno z najkrajších stretiek a pri odchode som jej iba pošepla do ucha, Marcelka ja som tomu stále verila a stála som na Ježišových slovách .
Boh má svoj čas...a svoj spôsob na všetko...! Lebo ako sme počuli aj túto nedeľu v evanjeliu, že Tvoje myšlienky nie sú moje myšlienky a Moje cesty nie sú tvojimi cestami...a Božie milosrdenstvo je nepochopiteľne.
Verím, že postupne prejde obrátením aj celá jej rodina...Tento zázrak sa stál práve, keď je rok sv. Pavla a jeho heslo bolo VYTRVAJTE V MODLITBÁCH...!
Verím, že toto uzdravenie bude aj v budúcnosti a najmä v skúškach veľkým povzbudením... na vytrvanie v modlitbách celému nášmu spoločenstvu.
Dôverujme Bohu aj keď nedostaneme hneď to o čo prosíme...
