Už skoro štyridsať rokov odriekaš Vyznanie viery...Verím v Boha otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme i v Ježiša Krista jeho jediného syna a nášho pána.....
Celú noc som prebdela... a bolo tých nocí prebdených mnoho, trvalo to niekoľko mesiacov !
Prvú noc po ich pohrebe sme ostali úplne sami...večer sa zatvorili naše dvere a tí čo boli niekoľko dní s nami, rodina a priatelia a bolo ich mnoho už odišli do svojich domovov. A my sme ostali úplne sami a vedeli sme, že je to takto už navždy...a ničím to nemôžeme zmeniť a aj keby som dala svoj život aj tak si nepomôžem...!
Presedeli sme s manželom v detskej izbe...chvíľkami sme sa aj vystreli na ich posteliach, veď to bol už piaty deň od ich odchodu. Bola tam ešte ich vôňa...Miňo na Luckinej a ja na Drahošovej váľande...bolo ich tam ešte všade cítiť mali sme pocit, že sú určite s nami a pri nás, že toto všetko nemôže byť pravda. Rozprávali sme sa a chvíľami sme mlčali...nemohla som sa dočkať rána...tá noc sa mi zdala ako by bola bez konca a to som netušila, že ich bude ešte mnoho.
Ráno som hneď poprosila manžela, že chcem ísť za nimi...samozrejme už iba na cintorín. Prišla som k bráne a ostala som zmätená lebo som vôbec nevedela ktorým mam ísť smerom, kde je ich hrob...Rozplakala som sa...Miňo má vzal za ruku a priviedol k miestu zasypanému doposiaľ pre mňa nikdy nevídanemu takým množstvom kvetou.
Odrazu sme stáli tak ako nikdy...bezradní, opustení, bezmocní... hrozná a neopísateľná bolesť gniavila naše srdcia. Po chvíli ticha sa naše rodičovské srdcia spojili v modlitbe nahlas prednášanej Bohu za naše detí...bolo to bez toho aby sme sa na tom vôbec dohodli, tak sme to obidvaja cítili.
Začali sme modlitbou „Otčenáš....buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi...“ a vtedy som na chvíľku zaváhala nad slovami , ktoré práve vychádzali z našich úst. Slová ktoré tak ako každý veriaci človek som denne od malička odriekala niekedy len tak po pamätí a bez rozmýšľania. Niekedy unavená alebo aj ospala a teraz to bola sekundová chvíľka kedy som sa rozhodovala...či tieto slová budem ešte v živote vypúšťať zo svojich úst aby som neklamala ani Boha a ani seba.
Potom nasledovalo „Verím Boha... otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme i v Ježiša Krista jeho jediného syna a nášho pána.....tak tiež milióny krát odriekané slová, pozrela som do neba, predo mnou sa rozprestierala krásna panoráma Tatier.
Ó aká nádhera a aká to veľkosť toho ktorý to stvoril...A vtedy sa má Boh v srdci spýtal...tak ako Ježiš svojho učeníka : „Tak čo veríš vo mňa skutočné...??? A aj v môjho jediného syna Ježiša Krista...??? A ešte aj teraz...a hovoríš pravdu a srdcom...alebo iba ako odriekanú frázu...???!!!
Ostala som na chvíľku tým všetkým zaskočená a zmätená ale potom som povedala :
„ Áno Pane Ty predsa vidíš do môjho srdca, ty má najlepšie poznáš... a vieš kto som...vidíš moju vieru ale vidíš aj moje pády... a moje prehry....ty vidíš aj moju bolesť! Áno Pane milujem ťa...a verím v Teba aj napriek tejto bolestí a tomu, že si má navštívil ako Jóba...!!!
Chcem kráčať za tebou do večností...a ...
„ aj keby nezakvitol fíg aj keby nerodila zem, aj keď sýpky prázdne zostanú...aj vtedy volať budem ! Áno práve vtedy pozdvihnem svoj hlas a budem spievať chvály, vo svojom súžení..., vo svojom trápení... Ježiš je Pán, lebo verím...v Neho verím..!!!“
A takto už stojíme na tom mieste...šesť rokov a denné vyznávame Bohu svoju skutočnú vieru...nie len touto modlitbou ale najmä sa snažíme zo všetkých síl...vyznávať vieru svojim životom.
A čo ak sa to spýta Boh dnes práve Vás...??? Čo mu na to odpoviete...???
