Ani sme len netušili, že už o dva týždne sa rozhodneme večer vo Veľkonočný pondelok o 17.00 hod. ísť znovu do Michaloviec za našou dcérou Damiánou. Naším deťom sme dávali počas ich života veľa lásky a pozorností a oni nám to všetko opätovali. Počas sviatkov pociťujeme najviac tú samotu a opustenosť, tak sme si to vyriešili cestou za ňou nič netušiacou. Aby sme si navzájom venovali čas, pozornosť a lásku, keď sme sa po telefonickom rozhovore nečakane o dve hodinky objavili pred ňou nič netušiacou tak si myslela, že má zjavenie alebo sníva. Veríme, že to bol pre ňu príjemný šok a tešila sa z toho nie len ona ale aj jej spolusestry mali radosť, že nás znovu po krátkom čase vidia. Bolo to aj pre nás veľmi milé prekvapko.
Po ceste k ním som mlčala a pýtala som sa Boha, čo mi touto cestou chceš ukázať...? Prečo sa môj manžel tak rýchlo rozhodol na túto cestu, keď inokedy by sa viac rozhodoval a zvažoval či ísť na túto cestu o tomto čase...v takejto zime...v akom stave budú cesty keď napadal nový sneh...? Prečo mu nič z toho nevadilo? Prečo nás tam znovu voláš....čo máš pre nás nachystané...?
Dozvedela som sa to až na druhé ráno asi okolo 10.00 hod. nás Damka postavila pred hotovú vec ide sa na Šíravu... Najprv s nami opatrne zabočila na prvé stanovište ktoré sa volá Lúč, kde sa chystala na koníky, ktoré tam ale o tomto čase nie sú. Tak sme sa poprechádzali popri vode, nadýchali čerstvého vzduchu obdivovali prvé kvietočky, a samozrejme rozprávali sme sa o našich deťoch. Naša dcéra chce o nich počuť čo najviac akí boli, čo sme s nimi zažívali..., aby ich dobré poznala už tu na zemi a veľmi sa teší na stretnutie s nimi v nebi.
A potom zavelila : „ ide sa do Klokočova..!"
Najprv sme zabočili ku kostolu chceli sme jej ukázať tak ako svojim deťom pred dvanástimi rokmi zázračný obraz Presvätej Bohorodičky, ktorý v roku 1670 slzil, keď ho zneuctili a nožom prebodli heretici. Pri stlačení chrámovej kľučky sme ostali sklamaní pozerať na seba lebo kostol bol zamknutý ale v tom momente vyšiel spoza rohu kostola nám neznámy muž bez ruky, ktorý sa nám začal veľmi ponúkať že nám zoženie kľúč. Hovorili sme mu niekoľko krát, že to nemusí byť, ale po jeho naliehaní sme sa predsa rozhodli neodmietnuť jeho šancu na dobrý skutok a tú jeho zvláštnu ochotu.Po malej chvíli čakania k nám prišiel s kľúčom osobne správca farností, podal nám ruku predstavil sa a dali sme sa do rozhovoru odkiaľ sme a čo nás sem priviedlo. Potom odišiel na svoju faru a nás nechal samých v kostole, najprv sme pristúpili k tomu obrazu, kde som nahlas povedala Bohorodičke „ Mami pozri tak ako som Ti pred dvanástimi rokmi priviedla Lucku a Drahoša, tak som Ti dnes priviedla aj našu novu dcéru Damiánu !“ Potom sme tam strávili chvíľu v spoločných modlitbách a ja samozrejme ako ináč... v slzách ! Zamkli sme vzácny a krásny kostol a zamierili sme s kľúčmi na faru, kde nás čakal a pozval k sebe na návštevu duchovný otec. Boli sme milo prekvapení týmto božím služobníkom, duchovným otcom a zároveň niekoľko násobným otcom rodiny a manželom. Je to muž, ktorý uprednostňuje modlitbu a život s Bohom pred týmto svetom, snaží sa veľa pracovať s mládežou vo svojej farností lebo vie, že ONA je soľou tejto zeme a novým kvasom, ktorý prekvasí ak nie celé Slovensko...tak aspoň jeho malú farnosť, ktorú miluje a z ktorej má skutočnú radosť..! A popri tom je ešte aj manželom, spolu s manželkou vychovávajú svoje vlastné deti a dve z nich už majú tiež v nebi. Bolo to veľmi požehnané stretnutie pre obe strany a myslím si, že stretnúť v dnešnej dobe muža oddaného slúžiť nielen slovom ale „najmä“ svojim životom je vzácnosť ! Vrátili sme sa naspäť do Michaloviec, kde sme ešte strávili pár hodín s našou dcérou, potom sme boli spolu s ňou pred Eucharistiou a na vešperách s ostatnými sestrami. Znovu o 17.00 hod. sme odchádzali domov, naplnení pokojom, radosťou a božím požehnaním...
Vieme, že iba silou Božou sme dokázali znovu navštíviť tieto miesta....miesta kde ostali naše krásne spomienky na naše drahé deti a miesta, ktoré AJ DNES ešte veľmi aj bolia...!!!
