Ale takto sa nám ľahostajnosť stáva samozrejmosťou a surovosť, brutalita, násilie prekvitáááá jedna radosť.
Kráčali sme vedľa seba, ja ponorená vo svojich bolestných spomienkach a ani náhodou som netužila, aby ma niekto v tom rušil. „Krstnáááá? Myslíš si, že Drahoš hrešil? Alebo vulgárne rozprával? Čo?" Ostala som zaskočená. „Neviem. Nepočula som ho, možno si predo mnou dával pozor, možno pred otcom, lebo otca nikdy nepočul vulgárne hovoriť. Veď to vieš." Myslela som, že jej to bude konečne stačiť a dá už pokoj. Chcela som ostáť v tych krásno bolestných spomienkách.
No nestačilo. „ A myslíš si, žeby sa nikdy nepomýlil? Ja som ho nikdy nepočula hovoriť škaredo."
Cítila som, že neznáša to moje tichoooo. Že na nich tiež myslí a chce o nich so mnou hovoriť. Usmiala som sa. „ Máš pravdu, určite keby to mal vo zvyku, tak by sa aspoň raz pozabudol. Vieš, ja som veľmi hrdá, že som mala takého bratranca a sesterku. Škoda, že tu už nie sú a ja už nemám nikoho."
Zadržala som slzy a kráčali sme ďalej.
Manžel prišiel domov minulý týždeň od holiča a bol celýýýý bez seba a spustil. „ Vieš, videl som také malé ako hovoril Julo Satinský, ešte iba čučoriedky. No dúfam, že mali aspoň po trinásť rokov, ak nie menej. Makeupy tridsiatníčok a ústa drevorubača alebo baču? Najprv si niečo šepkali, smiali sa a potom z úst jedenej vyšlo. To nemyslíš vážne...no mne je z toho až do plaču. No k**** , p***, Ježiš, b*****."
Keby sa bol môj manžel ozval, možno by zabrala autorita chlapa. Veď upozorniť sa dá aj slušne. Manžel namietal, že určite by ich to neodnaučil. To mi je jasnééé, ale na budúce by sa možno aspoň okolo seba poobzerali. Veď v prvom rade vychovávajú rodičia a najbližší. No potom je to škola a či chceme alebo nie potom je to aj spoločnosť.
No a spoločnosť sme my všetci...
A bohužiaľ všetci bez rozdielu, sme aj obrazom stavu našej spoločností a národa.
Mne sa v lete takéto čučoriedky usadili za záhradkou v tráve. Keď už tých vulgarizmov bolo viac ako dosť a mne dochádzali nervy, tak som došla na koniec záhradky. Prichádzala som k plotu a počula. „Pozor, ide stará!" Snažila som sa to prepočuť. Nato som sa s úsmevom spýtala. „ Dobré sa Vám tu sedí dievčatá ?" Keď mi odpovedali, že áno, tak som sa spýtala. „ A mamku mate kde? V práci?" Určite nechápali kam mierim, tak mi jedna z nich odpovedala. „Nie, moja je doma. Sedí na balkóne a pije kávičku s kamarátkou. Tak jej prosím choď domov spríjemniť tu kávičku, tými oplzlými slovami. Lebo ja som si nekúpila túto záhradu nato, aby som toto tu bola povinná počúvať. Ja som tu kvôli tomu tichu a prírode. A s tou tvojou pusou, by som sa už ani nejedla." Poviem Vám, že tie ich slová tu nemôžem ani napísať...
Hundrajúc a nadávajúc na mňa, ale predsa odišli. Možno sa, iba inam presunuli. No keby sme všetci neboli ľahostajní, tak by to aspoň nepúšťali do vzduchu s takou samozrejmosťou. A to už deti, ktoré ešte ani poriadne od zeme nevidieť.
Ja viem, že som možno mimo....,že nie som IN. Ale takéto in ja nemusím a myslím, že nás je viac.
My im nevnucujeme našu slušnosť, tak prečo nám oni vnucujú svoju vulgárnosť, surovosť, agresivitu.
A myslím si, že bohužiaľ práve táto naša ľahostajnosť a uzavretosť do seba nás raz zničíííí....
