zimných depresiach.
Jedni sa tešia a robí im dobre aj tá nadmerná komercia Vianoc, ale sú medzi nami aj takí, ktorým to spôsobuje strach a bolesť zo samoty, opusteností, ktorú počas roka ako tak zvládajú. Ale nevládzu ju zvládať najmä počas týchto sviatkov – sviatkov rodiny, alebo je to bolesť za blízkymi, ktorí tu už nemôžu byť medzi nami aj keby to veľmi chceli.
Jeden príspevok hovoril o tom, aby sa na tieto všetky vecí komercie, upratovania, nakupovania a chystania jednoducho vybodli a tvárili sa, že je iba obyčajný deň. A ďalší príspevok hovoril o tom, aby si títo ľudia urobili nejakú radosť a relaxovali pri činnostiach, ktoré im dávajú radosť a pokoj, aby sa spojili s podobnými ľuďmi v ich okolí a takto zvládli ten obrovský nápor na psychiku. Veď vraj Vianoce sú iba pár dní v roku.
No veľmi ľahko sa to hovorí...ale ťažko sa to prežíva, keď ma človek pocit, že je sám a nepotrebný.
Ja som niečo také prežívala pred jednou Veľkou nocou... Tak som sa po pár dňoch už úplne vysilená a v koncoch, lebo takto sa cíti človek v depresií vybrala hľadať v našej nemocnici psychiatra, ktorý by bol ochotný ma vziať aj tri dní pred sviatkami. Najprv mi p. sestrička oznámila, že ma môže iba objednať ale najbližší voľný termín ma o mesiac. Potom sa ma ale ešte stihla opýtať či je to veľmi naliehavé, keď som jej to vysvetlila, tak ma usadila v čakárni a odišla sa spýtať lekára či má nemôže predsa vziať. Odpoveď bola kladná a tak mi ostávalo iba čakať. Čakala som asi pol hodinku a čakáreň bola stále prázdna, ale ja som bola pokojná s vedomím, že mi tu pomôžu. No zrazu sa dvere otvorili a prišla jedná páni, bez slov sa vyzliekla a usadila. Po chvíľke začala sa hrabať vo svojej kabele a prekladať ju z jednej strany na druhú. Potom asi zhodnotila, že z tej strany sedím ja a čo ak jej z nej niečo ukradnem, tak si ju preložila na druhú stranu.Potom si odsadla na lavičku oproti mne a zase si tam niečo kontrolovala a ukladala. V tom nakukla sestrička a mňa upokojovala aby som ešte chvíľku vydržala a od tejto pani si pýtala lístok a zdrav. kartičku. Neviem dodnes, prečo si ju nepýtala odo mňa?V tom vošiel jeden mladý pánko s kufríkom, v obleku a kravate. Posadil sa a začal nervózne šmatrať vo vreckách svojej koženej bundy, potom v tom kufríku, potom niečo v mobile, potom si prekladal pero z jedného vrecka do druhého a tak som ja už začínala byť nepokojná tiež. Už som strácala trpezlivosť a zaklopala som sestričke, chcela som jej povedať, že to nechám asi na tú objednávku o mesiac. Ale z ambulancie sa nič nedialo, nikto my neotvoril a nik nevychádzal, ani po hodinke. No keď sa otvorili dvere na čakárni do tretice vošiel jeden starší pán, ktorý mal také tíky, že ja slepá som si najprv myslela, že mi niečo ukazuje alebo naznačuje, už som si myslela, že mu fakt niečo poviem. Bola som už totálne v koncoch...vystrelila som z tej lavičky a doslova letela preč. Vyšla som pred nemocnicu a strašne som sa rozplakala. Sadla som si na chvíľku v párku na lavičku, no môj plač však neustával. Hovorila, som si Bože pomôž mi a žehnaj týmto ľuďom. Po chvíľke som sa ako tak pozbierala, ale bála som sa vrátiť späť do prázdneho bytu. Bol celkom pekný, začínajúci jarný deň, tak som sa vybrala do mesta medzi ľudí. Keď som prechádzala mestom a išla som okolo Záhradkárskych potrieb, tak som vrazila dnu kúpila som si tulipánové cibuľky a jednu novú motyčku. Okamžite som nabrala smer naša záhrada...ale slzy ešte tiekli viac, tak som vzala mobil a volala manželovi do práce a až teraz som mu rozpovedala svoj plán toho dňa a ako to skončilo. V telefóne ostalo ticho...počujeeeš ma hovorila som fňukajúc. Áno počúvam ozvalo sa na druhom konci a čo ideš robiť teraz?? Kopať a preto, že nemám komu kopať do zadku, tak idem sadiť a kopať na záhradku, tam ma po obede nájdeš! Keď po práci prišiel za mnou, tak si ma objal a povedal mi, viem, že už je dobré...
Vždy som relaxovala a nachádzala pokoj pri ručných prácach, dokázala som to robiť celé hodiny a mamka sa má vždy pýtala odkiaľ mam tu trpezlivosť. Keď som pred rokmi po mnohých mesiacoch boja s ťažkou chorobou prišla domov od lekára s dvomi klbkami priadze a háčikom, tak syn celý natešený hovoril manželovi, vieš o tom tati , že naša mamina je už zdravá? A to vieš ako? On iba vytiahol to vrecko z priadzou a háčikom a ukázal mu.
Teraz by som chcela povedať, že toto je iba moja skúsenosť. Nechcem teraz týmto nič podceňovať...ani negovať prácu lekárov psychiatrov, ani potrebu liekov a terapii.
Chcem iba povedať, že fakt vybodnite sa na glancovanie a pulírovanie bytu, na nadmerné nakupovanie, pečenie a varenie. Možno je práve čas na relax, na posedenie s rodinou, ale aj na stíšenie a prežívanie toho pravého pokoja a radostí v srdci.A možno Vám pomôže aj to čaro polnočnej sv. omše, ktorá je iba raz v roku. Vráťme sa k tomu, čo nám robilo radosť... možno sú to obyčajné vecí, ktoré robia človeka človekom.Robme radosť iným ale robme radosť aj sebe....
Keby som ja mala tu moc a peniaze, ktoré nemám..., tak by som urobila aspoň tú štedrú večeru pre všetkých osamelých, opustených a ubolených.No ja mam iba jednu moc a silu, budem sa modliť za všetkých takýchto ľudí, aby im Boh niekoho poslal do cesty. Niekoho kto im dá v tú čarovný večer a noc aspoň úsmev, vypočuje ich..? Ale nech im dá hlavne silu znovu prežiť ten pre nich ťažký a smutný čas.
Skúste sa poobzerať aj vy vo svojom okolí, alebo vo vzdialenejšej rodine, či naozaj nepoznáme a možno iba z videnia ľudí o ktorých vieme s istotou, že niečo takéto prežívajú, že sú sami. Skúsme pouvažovať v rámci svojich možností a schopností, či by nemohli s nami a v kruhu našej rodiny stráviť aspoň tú štedrú večeru...? Viem, že to nebude veľký noblesný charitatívny koncert a nebudú o Vás vedieť všetci, ani časť Slovenska, ale vy budete mať v srdci ten ničím nezaplatiteľný dobrý pocit „ bol som hladný........“ veď to už viete naspamäť.
