„ Môžeme ísť, už som hotová." Povedala som a rázne vykročila k dverám. No Marek tam len stál akoby skamenel. „Deje sa niečo?“ Mala som pocit akoby predo mnou stál niekto iný a nie ten chalan, ktorý sem prišiel pred pol rokom a ohúril ma svojím optimizmom.Nemo podišiel k stoličke, sadol si a až teraz som si všimla, že drží v rukách akúsi obálku.
Čo sa mu mohlo stáť? Kto mu napísal? Kladiem si otázky a v duchu hľadám odpoveď.
Keď sme sa pred nedávnom rozprávali, hovoril mi „ mama mi umrela, keď som mal desať rokov. Bolo to pre ňu vykúpenie, lebo otec bol alkoholik a vždy, keď sa nalial – bil ju. Len som sa vždy pýtal sám seba, prečo má tu nechala. Otec celú výplatu prepil..., keď som mal hlad, kradol som. Niekedy sa to podarilo inokedy nie. Keď ma chytili, dostál som poriadny výprask od otca. Povedal, že mám kradnúť, tak aby má nechytili.“„ A čo tvoji starý rodičia, strýcovia, tety a sesternice, bratranci?“ spýtala som sa od prekvapenia . „ Neviem o žiadnych príbuzných. Nikto k nám nikdy nechodil a otec mi o nikom nerozprával. Nakoniec som to nevydržal a ušiel som. Hľadal som prácu na inzerát a našiel som si toto miesto. Tu sa cítim ako doma, kone sú práca, ktorej rozumiem. Domov je miesto, o ktorom som vždy sníval – je mi tu dobré, mam okolo seba ľudí, ktorí mi rozumejú, s ktorými sa môžem smiať a snívať a ku ktorým sa vždy môžem vrátiť.“Bol vždy zhovorčivý a takého som ho poznala. Dnes to však nebol on...!
Hodil obálku na stôl smerom ku mne, vstal a odišiel. Nevedela som si jeho správanie vysvetliť. Vzala som tu obálku a vybrala z nej list, roztvorila ho a začala čítať.Bol to rozsudok zo súdu.Medzi tými všetkými paragrafmi som našla Marekove meno, ale nič viac som z toho vylúštiť nedokázala, lebo do očí sa mi tisli slzy.
Nevedela som si vysvetliť, prečo tam bolo napísané „.....sa uznieslo na štyri roky nepodmienečne.....“ a dátum nástupu do výkonu trestu bol už zajtrajší deň !
Schmatla som obálku aj list a trielila som von. Snažila som sa cez slzy nájsť niekde Mareka. Prešla som každý box, izolačku, stodolu, halu, spýtala som sa Mira, Veroniky i Lucie, ale nenašla som ho. Veronika mi povedala, aby som sa šla pozrieť k nemu domov. „ Kam k nemu domov? Veď ani neviem, kde býva? Ty to nevieš ? Ako to mám vedieť, vždy sme sa šaleli, smiali, naťahovali alebo len, tak sedeli, nezáležalo odkiaľ sme, kde bývame.“
Domov som odchádzala s veľkým otáznikom v srdci. Prečo mi o tom nepovedal ? Prečo utiekol – bál sa a čoho? Za čo ho vlastne odsúdili? Bol naozaj vinný? A koho obviniť za to, že nemal rodinu? Zato, že nikomu nechýbal? Za to, že nedostál lásku a pochopenie. Kto z nás je vinný menej ako On. Kto odsúdi nás za nedostatok lásky a aký veľký trest....
Toto je iba jeden príbeh z mnohých, s ktorými sa naša dcéra stretla tvárou v tvár tvrdému životu. V Žakovciach....tam dozreje každý, tak ako aj ona......
