(Úvaha o veciach samozrejmých, všedných, o ľudskosti, ktorá nám chýba)
„Otče náš, ktorý si na nebesiach ...
chlieb náš každodenný daj nám dnes ...
Daj, aby všetci boli naplnení nesmiernou láskou ...“
Domov.
Úžasné miesto kde sa narodiť, ohromný priestor na detstvo, jediné miesto kde sa vyplatí vrátiť. Pre niekoho až príliš jednoduché, no u niekoho tieto tvrdenia predstavujú len prázdne slová.
Domov.
Úžasní ľudia, vyzbrojení spolupatričnosťou a vzájomnou láskou. Záleží im na svojich blízkych. Je to ľudská láska.
„Otče náš,
daj aby nikto z tvojich synov nebol bez plodov zeme,
aby nikto viac netrpel núdzu o každodenný chlieb ...“
Sme moderná spoločnosť, vyspelosťou sa chválime, dokladáme pokrokom svoje úspechy, vyratúvame a honosíme sa ekonomickými štatistikami, hrnieme sa za prácou, majetkom. Už sa ani vôkol seba neotáčame. Vieme len porovnávať a opovrhovať.
„Videla si ho? Aký špinavý a hrabe sa v koši!“ polohlasom sa nezriedka ozve v dave na ulici.
Bezdomovec!
Jednoducho, oplzlo, možno s nádychom súcitu. Možno potom vnútorný povzdych: „Bože, chudák. Nedopusť aby ...“
„Bože, daj,
aby sme vedeli predĺžiť stôl,
urobiť miesto, menším a slabším ...“
Bezdomovec.
Dnes bezvýhradne hanlivé slovo. Za ním však stoja stovky ľudí, ktorý stratili domov, dostali sa pod hranicu biedy, tu zaratúvame i ľudí, ktorý porušili zákony spoločnosti a po odpykaní trestu už mu spoločnosť nedala šancu. Často sa pod týmto označením skrývajú chovanci detských domovov, ktorý sa museli osamostatniť, „prichýlila ich len ulica. Nezriedka ulica prichýli i týrané deti. Ale možno k nim prirátať i alkoholikov a narkomanov ...
Presné štatistiky neexistujú. Sociológovia odhadujú ich počet na 10.000 na Slovensku.
„Otče náš,
daj aby boli všetci,
naplnení nesmiernou láskou ...“
Opovrhovaní, často s príbytkom na lavičke, v kanáli. Vymkli sa z cesty spoločnosti. Nie je problém nájsť príčiny. Problémom sa stáva nevšímavosť, ľahostajnosť a netolerancia.
Práve pri stretnutiach s „takýmito“ ľuďmi akosi svoje srdcia viac zatvárame a vnútorne sa viac „tešíme“ zo svojho teplúčkeho domova.
Mnohokrát nás ovanie akýsi neurčitý pocit hanby, prerastajúci v odpor a hnus. Aké jednoduché! Mĺkvo obísť, neurčito zakývať hlavou a čo najskôr zabudnúť. O pomocnej ruke, o snahe ju podať, aspoň pochopiť tých, ktorí ju podávajú, počuť málokedy. Najradšej by sme boli, aby odišli a žili kdesi ďaleko, mimo civilizácie.
Nevedieť, nepočuť, necítiť ...
Oni sú však tu!
„Bože daj,
aby sme sa vedeli navzájom
podeliť s tým chlebom ...“
Azylové domy, charitatívne inštitúcie svojou nesmiernou snahou pomáhajú a zachraňujú tam, kde sa aspoň zbytky ľudskosti dokážu zakoreniť v človečenstvo. Nie z každého lipového prútika vyrastie krásna lipa. Nádej – však tá je vždy! Kúsok šance, trochu povzbudivého pohľadu a aspoň jedno podanie ruky s priznaním, že chceme stavať raj.
Do duše človeka nevidno, nevidno prežitý život, ani bolesť, ani radosť. Vidno len špinu, možno kalný pohľad. I duša mladého chlapca bola prázdna – bez lásky, bez citu – zúfalo prázdna. Na jej dne len trýznenie od otca, ponižovanie od ľudí. Kradol? Za zločin – trest! Kto však potrestá tých, ktorý v ňom zlomili ľudskosť?
„Otče náš,
daj, aby sme si raz zaslúžili
všetci sedieť pri tvojom nebeskom stole.“
Hladnému nepomôžeš, ak ho nasýtiš rybou, ale ak ho naučíš chytať ryby – dávno pred nami to ktosi vyriekol. Nie peniaze, nie veľké materiálne statky – to nepomôže ľuďom v núdzi, ľuďom na okraji spoločnosti. Trpkosť života ich naučila brať a využiť všetko a bežať s ním opreteky ďalej.
Mali by sme ich na chvíľku zastaviť a ponúknuť šancu – žiť dôstojnejšie, šancu na ľudskú lásku, šancu o živote premýšľať. Možno viac ako peceň chleba urobí snaha vytvoriť v niekom nefalšovaný pocit tepla domova.
Naozaj dať šancu ...
Karta života sa zvykne nepredvídavo obracať ...
Raz príde deň, keď z ľudskosti budeme skladať účty ...
„Otče náš,
ktorý si na nebesiach ...
chlieb náš každodenný daj nám dnes.“
V práci som použila verše z knihy „Moje básne“ od Karola Wojtylu, ktorú vydalo vydavateľstvo Spolku sv. Vojtecha v roku 1996.
Lucia Krafčíková
