Náš kaplán začal veľmi pekné rozprávať o bolestí nad stratou rodičov ...a o tom ako cíti z tými čo stratili partnerov. Vŕtalo mi to síce hneď hlavou ako to môže vedieť, keď ešte neprežil ani svojich rodičov.
Hm...nuž, ale povedala som si no veď je so smrťou denne v styku pri pohreboch, veď aj ja som si myslela, že viem čo prežívajú ľudia v takejto bolestí, a bohužiaľ až neskôr som zistila, že to čo som cítila bol iba obyčajný súcit a to nie je to isté.
A ďalej som čakala...a čakala a nič, hoci kaplán pekné hovoril o tom ako často musí až niekto zomrieť aby sa rodina stretla spolu až pri hrobe. Alebo, že po dedičskom konaní už nestojí rodina na dušičky ani pri hrobe... Potom ešte hovoril o dušičkovom čase a o modlitbách za nich, ktoré trvajú až do 8.11.A netuším kde zostala tá najťažšia bolesť...videla som okolo seba mnoho matiek a aj otcov, ktorí majú ešte aj rodičov a aj partnera a predsa si nesú v duší najhlbšiu ranu „ stratili iba dieťa“!
Tí čo stratili rodičov...nie sú v tej bolestí sami, lebo zdieľajú svoju bolesť s partnerom, zo súrodencami a ostatnými príbuznými. A všetci žijeme s tým, že raz rodičia odídu a budeme ich musieť odprevadiť na večnosť. Viem, že to nie je ľahké !
Aj jeden z partnerov raz musí odísť... a ten druhý ho odprevádza, bolí to o to viac keď je to veľmi priskoro, keď sú tu ešte malé deti Ale znovu tu nie je sám...sú tu často detí, súrodenci a rodina. Musí bojovať o prežitie rodiny...to ho dvíha a zoceľuje, dáva mu silu a nádej ďalej žiť.
Ale sú tu milý náš pán kaplán aj matky a otcovia , ktorí stratili deti čí už tragický pri dopravných nehodách alebo na nevyliečiteľné choroby...ale ani oni nie sú väčšinou na tú bolesť sami.
ALE sú tu matky, často mladé dievčatá a ženy, ktoré stratili svojich anjelikov akýmkoľvek spôsobom. Nevideli ich...nedržali vo svojom náruči a nesú si túto krutú ranu a bolesť vo svojom srdci po celý svoj život. Mnoho a mnoho rokov sú na to samé....topia sa v tej hroznej bolestí, často to nedokážu povedať ani svojmu novému partnerovi...ani rodičom...ani súrodencom, ba ani priateľom.
Často to hovoria až po rokoch... niekedy aj spovedniciach...
A píšem to preto, lebo na jednej stráne ma mnoho kňazov o to prosilo, aby som hovorila o tej hroznej bolestí a na druhej strane mnoho kňazov sa tejto bolestí radšej vyhýba.A viem z vlastnej skúseností od mnohých žien a aj od mojej svokry o ktorej som písala, že sa dá vyrovnať...a prijať po čase aj so smrťou rodičov a aj partnera. Ale ako mi povedalo mnoho matiek aj počas týchto dní či už telefonicky alebo mailami, so smrťou dieťaťa sa iba učíme žiť.....nikdy sa s tým nedá zmieriť !!!O to bolestnejšie je to pre Vás....ktoré ste so svojou bolesťou samé a nemáte ani to miestečko, kde by ste zapálili sviečku....
Tak preto som , tak v duchu nebola spokojná s tou kázňou....a dnes ma k týmto úvahám priviedol aj tento článoček :
http://kubenikova.blog.sme.sk.dusicky
a vieme,že je ich tu viac....
Vedzte, že vo svojej bolestí nie ste samé....sme tu s Vami !!!
Cieľom môjho článku nie je vyzdvíhnúť iba moju osobnú bolesť a znížiť bolesť tých, ktorí stratili svojich rodičov, súrodencov a partnerov. Viem, že daná bolesť je v káždom prípade rovnako veľkou bolesťou !
P.S. a prosím diskutujúcich o slovo k obsahu článku, myslím si že podstatou v ňom je bolesť a nie hodnotenie kňazov.
