Je to hrozne počúvať iba pár hodín po takejto hroznej tragédii všetok tento „humbuk“ nie len z novín a televízie , ale ešte aj ten humus z tých internetových diskusii. Ak sa chcete na niekom vyzúriť, tak sa vyzúrte na médiach a na vláde. Niekto si robí kampaň na mŕtvych. Nevie ich nikto stopnúť aby, nevyťahovali z deti v šoku slová o svojich pocitoch, tak ich určite ani nezastaví v tom, že podsúvajú ľudom nepodstatne veci. Myslíte si, že v tých prvý chvíľach bolo podstatné to , že to boli podnikatelia?
Aj v našom prípade prvé čo napísali v novinách bolo to : „že otec detí je policajt a že sme „ vraj holdovali motorkám“ Ja som si vždy myslela, že sa holduje len alkoholu... A pokračovali ďalej, "že teraz mu už nezostáva nič iné, iba objednať svojim deťom pohreb!“
Je to milé čo? Chutná objednávka, keď rodič objednáva sobáš svojim jediným deťom v Dome smútku. Poviem Vám je to fakt zabávka...A mnohé, mnohé ďalšie nepravdy...
Prosím za všetkých pozostalých a je medzi nimi aj mnoho detí, počkajte prosím, aspoň pár dní, kým si svojich milovaných dôstojne odprevadia.
Lebo len tí, čo niečo podobne zažili... vedia ako vie bolieť každá nepravda a lož. Jednoducho každé hlúpe a arogantné slovíčko. My na to zabudneme, ale ich to bude bolieť ešte celé roky.
Nepoznám tých ľudí, ale poviem Vám, že je to hrozná tragédia a bolesť pre tých, ktorí tu zostali.
Môžem Vám povedať z vlastnej skúseností, že títo ľudia teraz nepotrebujú ani peniaze a už nie žiadnu medializáciu. Nikto by nechcel byť v takýchto chvíľach mediálne pretriasaní celým Slovenskom. Nechcela by som, aby mi až do úst strkal niekto mikrofón a ani, aby ma špehoval ako plačem a ako sa lúčim s tými najdrahšími. Aby doslova striehol na každé moje gesto.
Viete aké to bolo bolestné, keď sa mi nad hrobom v očiach mihol blesk foťáku...hoci sme si fotiť vyslovené nepriali. Áno bola som tam na kolenách...na kolenách nad obrovskou spoločnou čiernou dierou. Dierou do ktorej práve vkladali moje milované jediné detí. No a našiel sa tam jeden chytrák, ktorému bol tento okamih asi veľmi vzácny.
Potom kolovalo mestom, ako som „vraj na hrobe ležala a možno som aj chcela do neho skočiť!
Boli aj takí, čo mali odváhu a drzosť sa ma spýtať, či som chcela do tej jamy skočíť? " Nieeee, nechcela som !"
Som presvedčená, že tak ako je pôrod intímna vec rodiny, tak o to viac je intímnejšie umieranie najmilovanejšej osoby.
Nemusíte so mnou súhlasiť, toto je iba môj názor a bohužiaľ aj moja bolestná skúsenosť!
A možno sa Vám to zdá aj chaotický a nezrozumiteľné napísane...
Píšem to prvý krát po skoro siedmych rokoch...a píše sa mi to skutočné ťažko...
Čo tak nechať si svoju nenávisť, kruté a nevhodné slová aspoň na pár dní pre seba ? Tým prejavíte pozostalým väčšiu láskavosť, ako mnohými prázdnymi slovami sústrasti. Život ich milovaných im už nič nevráti...!!! No nikto z nás nevie ako ľahko sa môže ocítnuť v takej istej situácii.
A na záver slová môjho syna „ to nám už pri pôrode vyoperovali hanbu a empatiu?"
