Spomenula som si na najčastejšie otázky, ktoré dostávam od mladých na stretnutiach s nimi." Ako to, že po tom všetkom, ešte veríte v Boha? Prečo mu stále dôverujete?
Ako to, že Vy nám prichádzate ukázať zmysel života ? Nemáte depresie? A pod.
Vieru som nestratila, lebo kráčam životom s Ježišom. Viera je veľký Boží dar a treba ju celý život rozvíjať. Počas svojho života som prešla ťažkými skúškami a vyvinul sa medzi mnou a bohom osobný vzťah. Ako si vybudovať takýto vzťah? Boh ho ponúka rovnako každému človeku, ale sú vecí, ktoré nás od neho oddeľujú a bránia nám, aby sme cítili jeho lásku a jeho prítomnosť. On nás nikdy neopúšťa, to iba mi opúšťame jeho. Stáva sa to vtedy, keď sme zaťažení hriechmi, alebo ho odmietame a vylučujeme zo svojho života.
Takže potrebujeme byť, čo najčastejšie v stave milostí posväcujúcej. Prijímať eucharistiu na posilu a prijať ho do života, ako svoju súčasť a stáť pred ním v pravde. Aby sme mu nehovorili, že ho milujeme a ľutujeme, vymodlime sa celé JKS-ko a pri tom mame na neho hnev, zlosť, nenávisť, bolesť. Možno mu aj ďakujeme, ale iba ústami a v srdci je niečo úplne iné.
Treba ho prijať, ako svojho priateľa a žiť s ním celých dvadsaťštyri hodín a hlavne stáť pred ním vždy v pravde...potom mu budeme hovoriť všetko, čo nás teší, trápi, čo nás štve, ale aj to, čo nevieme mi svojimi silami vyriešiť.
Jednoducho, ten kto sa zamiluje do Krista môže prežívať to, čo sa nedá ukázať, ani dokázať, ani ľudským rozumom pochopiť. Možno mi nebudete veriť, ale dá sa to skutočné, iba prežiť. Ja som prežila, ako so mnou plače, ako má Kristus miluje a v tom najhoršom ma nesie v naručí.
A toto môže prežiť, každý kto bude chcieť kráčať životom s Ježišom.
Potom bude skutočné platiť, že „ moje poznajú mňa a ja poznám ich !“
To, že Vám prichádzam ukázať zmysel života...nie je ani náhodou mojou silou, že som ho pochopila. Je to dar za prijatie kríža. Na tento svet sme sa prišli naučiť žiť a bez kríža niet cesty za Kristom. On sám nám to prišiel ukázať na tento svet. On sám nám dal návod na život.
Depresie nemám...viem, že je to iba hrozná bolesť. Nikdy to neboli depresie...,veď všetci máme nádej v živom Bohu.
Boh nám chce dať život v radostí a v plností a potom nás čaká večný život v kráľovstve, ktoré nám vydobil svojou smrťou.
A aj dnes zazneli slová :“ že má právo život dávať a má ho právo aj vziať späť!“ On je pánom života a smrti, ak to neprijímame, tak sme duchovné mŕtvolky.
Potom si nedeľnú omšu iba odbijeme a prekecáme, ako to robila dnes jedná milá rodinka sediaca predo mnou v kostole.
Nepoznáme Krista, nerozumieme tomu...nechápeme čo sa deje počas sv. omše a tak je pochopiteľné, že nás to nebaví. Občas si prídeme ukázať iba nový kostým a nové topánky.
Už je to pár rokov, čo mi bolo povedané, že Česi majú prázdne kostoly, ale plných katolíkov. A my Slováci ich mame plné, ale prázdnych veriacich.
Tak všetkým úprimné hľadajúcim prajem krásnu a požehnanú nedeľu, „dobrého pastiera“, ktorý dá aj svoj život za tých, čo ho hľadajú a chcú ho spoznať.
