"Čo urobíme s tým septembrom...? Myslíš to Medžugorie...? Hm...viem, že Lucia s Drahošom, tak veľmi chceli, aby sme išli všetci spolu aj s Vami autom do toho Medžugoria.“ A ja som bez premýšľania povedala : „ Ja viem, že čakala na prvú dovolenku..., tak veeeľmi sa tešila a chcela ju stráviť pri svojej nebeskej mame. Tak poďme sami, keď nás už tak zradili a odišli si tam skôr !“ On odpovedal : „ Nezradili...iba odišli trochu skôr a my nepôjdeme sami...ponesieme ich v našich srdciach! Ale nebude Vám vadiť, ak nepôjdeme autom súkromne ?“ Nie a ako tam chceš ísť ? Mňa pozvali ľudia z bývalej farností, ktorým som to raz sľúbil a oni majú teraz vybavený zájazd práve na september.“
Vôbec sme s manželom nepremýšľali lebo sme vedeli, že to bola obrovská túžba najmä našej dcérky, tak sme ráno nasadli do autobusov a vydali sa smer Medžu.Tá cesta pre mňa bola veľmi ťažká a náročná, bola veľmi slabá. V priebehu tých troch mesiacov som bola ľahšia o dvadsaťdva kíl. Na druhý deň okolo obeda bola konečne dlhšia prestávka, vystúpili sme na pláži pri morí.More som videla po prvý krát v živote..., ale netešila som sa z neho lebo ma zaliali slzy. Nikdy pred tým som na more nemala peniaze...a nestihla som ho dopriať ani svojim deťom. Načo si mi to Bože doprial až teraz ...?Odišli sme na opačný koniec pláže...do ticha, do samoty a do tieňa, aby som to ja vydržala. Tých ľudí sme aj tak nepoznali a chceli sme byť sami. Po nejakej chvíli sme v diaľke, veľmi ďaleko od brehu zbadali plávajúcu postavu. Najprv sme sa čudovali, kto z týchto ľudí sa odvážil, tak ďaleko do mora. Táto pláž pred naším príchodom bola prázdna, no o chvíľku tá postava priplávala k nám. „No konečne, že som vás našiel...všetkých ľudí som sa pýtal, kde ste? Až z mora som vás zbadal.“ Prečo plávaš sám, až tak ďaleko...kto by ťa išiel ratovať, keď mi nie sme dobrý plavci a naokolo máš sám starobinec? Hm...zasmial sa, ale ja neplávam sám! Áno ja viem..., že sú určite s Tebou.“ Otočila som sa, ale aj tak zbadal moje slzy. „Ako sa ti páči sa more? Vôbec sa mi nepáči... a nie je vôbec slané ! A ako si na prišla ? No jednoducho ochutnala som...!“ Ja som hovorila cez slzy a naozaj v tej chvíli bolo more sladké, oproti mojim slaným slzám. Ostali obidvaja ticho... Išiel si ešte nakoniec zaplávať a dohodli sme sa, že prepláva na druhý koniec pláže, kde mal svoje vecí a stretneme sa pri autobuse.My sme sa tiež pomaly zbalili, no celou cestou nás všetci zastavovali a pýtali sa, kde sme boli, kde sme sa stratili, lebo nás pán farár veľmi hľadal a nemohol nájsť. Hrialo to a veľmi pri srdci, že sme niekomu chýbali a to, že chcel byť aj tu spolu s nami. Mysleli sme si, že bude chcieť byť na pláži sám, alebo s celým zájazdom...no on chcel byť s nami.
Pred večerom sme dorazili do Medžugoria, ubytovali sme sa a nachystali na večerný program. Vošli sme do katedrály, videli sme bielych, žltých, hnedých, čiernych...a ruženec a sv. omšu vo všetkých možných jazykoch. Každý sa modlil tým svojim, mala som pocit, že som mala včielka, tak malička a som v božom úli. Cítila som, že napriek mojej bolestí, zo všetkého vychádzal zvláštny pokoj, že je to neskutočné miesto, kde sa spája naozaj nebo zo zemou. Miesto, kde mocne prebýva živý Boh, lebo tam kde je Mária, tam je aj jej syn Ježiš. Po skončení sme vyšli pred kostol a mali sme sa tu stretnúť, pozrela som na tú nočnú krásnu oblohu posiatu hviezdami a zaliali ma slzy. Práve dorazil k nám, objal ma : „ Neplač, pozri na tú oblohu...ja cítim, že sú tu s nami a s Máriou. Určite sú tu .Ja, ja ,ja... viem !Každé jedno miestečko počas celého pobytu, či už Kríževac, Podbrdo , všetko absolvoval dvakrát. Vždy najprv s nami, aby sme mali čas a priestor byť sami a druhý krát so všetkými ľuďmi. Jednu noc nám vybavil súkromnú nočnú adoráciu v kaplnke v Oáze Míra. Iba mi traja a jedna kandidátka do rehole a ON. Keď som ju zbadala aká je mladučká a spokojná, šťastná....rozplakala som sa. Ach Pane, aká som bola len hlúpa, keď som našu dcérku odhovorila od kláštora. Vieš bála som sa a veľmi, že ju stratím...no teraz som ju stratila navždy. Veľmi to bolelo...! No na druhej stráne sme cítili od nášho nového syna veľkú lásku a obetavosť k nám...pochopili sme, že sa správa k nám ako ku skutočným rodičom.Na druhý deň sme šli loďou na ostrov Hvar, bol práve sviatok „ povýšenia kríža“ a naši kňazi urobili sv. omšu s procesiou okolo kostola. Požehnali ostrov a urobili ešte adoráciu s prosbami veriacich a ja som na konci s veľkou námahou, ale dnes už viem, že iba vďaka jeho láske nahlas poďakovala Bohu za tých krásnych dvadsaťjeden rokov, ktoré nám doprial byť s našimi deťmi.
A viete aké bolo moje obrovské prekvapenie, keď ešte v ten večer po medzinárodnej sv. omši, chorvátsky kňaz pri adorácii ďakoval za Božiu matku pri príležitostí 21 výročia jej zjavení v Medžugorí. Toto sú nádherné a tak silné zážitky, na ktoré nikdy nezabudnem a ponesiem si ich až do večností..., až pred Tvoju tvár Bože. Bolo ich toľko, že sa to ani tu v jednom článku nedá všetko opísať.
Môj dedo vždy hovoril, že „slovo je prd a papier je grunt !“ /čiže majetok/
Starýčko môj, ty si už dávno tam hore, ty vidíš a vieš, že my aj napriek tomu, že nemáme papier na adopciu a predsa mame nového syna. Svojho vyvoleného, nám zveril sám Boh.
A ja viem, že nám ho vyprosili priamo pred jeho trónom naše drahé a milované deti...aj spolu s Tebou !
Lebo ako si mi vždy hovoril, že Boh dopustí..., ALE NIKDY NEOPUSTÍ !
