Keď odchádza z tela život...a niekto tam hore o tom rozhodol, tak až vtedy pocítime, aký sme príliš malí, úbohí a prikrátky na toto všetko. Aké sme nič v tomto nekonečnom vesmíre....
Vôbec sa mi nezdal ten jej kašeľ... ani nie mesačne bábo. Antibiotika a sirup od kašľu dobraté a nič... Lekárka tvrdila, že všetko je v poriadku, pľúcka sú čisté a nič tam nemá. Krv je tiež v poriadku. Chodili sme tam, jak na klavír a nič. Malička sa večer od kašľa až dusila a nevedela sa ani poriadne nadýchnuť. Zmodrali jej pery. Vraj jej to musela zabehnúť slinka. Prikážte dvojtýždňovému bábätku, aby zakašľalo pri páni doktorke v ambulancii. Bála som sa...ten kašeľ sa mi vôbec nezdal. Volala som známej , či by nepomohla vybaviť na vyšetrenie k ním do detskej liečebne. Nedvíhala, bola mimo Slovenska na dovolenke.
Odchádzala som na tú dovolenku s divným pocitom. Oddýchnem si a o týždeň sa vrátim. Budú krstiny.
Hoci som hovorila, že všetko vypnem, predsa som mobil zapínala. Vo štvrtok sme už boli na odchode na kúpalisko, ale vrátila som sa od dverí, lebo práve zvonil mobil. A v ňom znelo. „ Teta kedy sa vrátite domov?" Chcela som sa pokúsiť o vtip. „ No ešte neviem, či si to tu nepredlžíme, lebo je nám tu veľmi dobré."
Odpoveď znela. „ Kľúdne si tu dovolenku môžete aj predlžiť... Peťka je s maličkou v nemocnici. Práve si ich tam nechali. Krstiny nebudú. Malá ma silný zápal pľúc." Zamrazilo ma a hlavou mi prebiehalo. Prečo si niekto nedá povedať a dokáže tak tvrdohlavo obhajovať svoj názor. Jasne, že ja nie som stará mama, ale to neznamená, že nemôžem mať pravdu. Mne sa to celé nezdalo.
Potom ma napadlo, že už aj krstná košieľka je nachystaná a vyšitá s dátumom 16. 08., no a krst sa odkladá . Nevadí, veď na tom vôbec nezáleží, len nech sa naša malička princeznička rýchlo už uzdraví.
Už sme vôbec nemali chuť si dovolenku predlžovať. Niečo nás ťahalo domov... Prišli sme v sobotu neskoro večer a v nedeľu som sa chystala ich ísť pozrieť. Nestihla som to....
O 15 hod. vzali Lucinku na jisku, dusila sa....
„ Krstná ja už teraz viem, čo si Ty prežila. Až teraz som to pochopila, keď som videla Lucinku ako ma očká prevrátené, modrala a nechcela dýchať. Sestričky ju kriesili, ale nedarilo sa im to, tak s ňou utekali na jisku. Teraz je napojená na prístroje...musíme iba čakať. Neviem, čo s ňou je." Vzlykala do telefónu...
Ja som ostala iba ticho. Nevedela som na to nájsť slová. Čo jej na to teraz povedať. Hlavou mi prebehlo, treba rýchlo kňaza a krst. Všetko som vytelefonovala a uháňali sme do nemocnice. Vybehla ku mne a hodila sa mi s plačom do náručia. Pokoj moja, tichučko, už dorazí kňaz. Už nejaký kňaz išiel so sestričkou na Jisku. Super, tak už Lucinku krstia...
Takže predsa?
Nebo rozhodlo... a dátum vyšitý na košieľočke, ktorá zostala doma bude platiť. Bolo 16.08. a 16.00 hod.
Kňaz vyšiel zvítal sa s nami. „Tak a teraz už mate nového anjelika. Nebojte sa, verme, že bude všetko dobré."
Veď mi už mame dvoch anjelov, tam hore. Pane, už dosť, už stačilo...
Sedeli sme v nemocničnej kaplnke Božieho Milosrdenstva a ja som počas sv. omše vyjednávala. Bože Otče, vezmi si môj život. Ponúkam Ti ho za život nášho bábätka. Ty vidíš do môjho srdca a vieš, že ja by som to už nikdy nechcela prežívať. Nevládala by som to. Nevládala by som už ani Peťku potiahnuť...
Obe sme si utierali oči červené ako králiky... a jedna pred druhou sme sa snažili, tie svoje perly schováť. No nešlo nám to...
Keď som počula a zbadala pristávajúci vrtuľník, tak som myslela, že sa tam zbláznim. A keby k nemu niesli malé dieťatko, tak prejdem cez tu veľkú sklenenú tabuľu von. Bol by zo mňa Hopkirk...
Bože prosím, nie...veď už jednu Lucku odvážal takýto vrtuľník a bolo to už navždy. Našťastie vrtuľa sa začala zastavovať a tým som pochopila, že oni neprišli pre našu Lucku, ale niekoho priviezli.
Upokojila som sa trochu...
Neostávalo nám iné, iba sa modliť a čakať....ako rozhodne ďalej nebo.
Tie hodiny boli strašne... nemohla som spávať.
Predstavovala som si ju ako ju hladkám, objímam. Túlila som si ju k sebe a šepkala som jej Lucinka moja dávam Ti všetku svoju silu, energiu a lásku, aby si vládala bojovať...
Tak prosím, bojuj !
P.s. Tento článoček mám rozpísaný už od pondelka a až dnes som sa ho rozhodla uverejniť. Až dnes môžem povedať, že Lucky sú veľké bojovníčky a len tak ľahko sa nevzdávajú. Tak ako som to napísala aj jednej Lucke zo Skalice pred asi dvomi mesiacmi, keď sme riešili jej bolestný rozchod a nešťastnú lásku.
Naša Lucinka zabojovala....
Od včera je už odpojená z kyslíka a aj zo všetkých prístrojov. Boli jej už odpojené aj kanyly z hlavičky a už ju dovolili maminke aj kojiť. No a dnes od poobedia sú už zase obe spolu.
Juuuj, už sa na ňu veeeľmi tešíme. Dnes nám ju už konečné mobilom odfotila a poslala.
Snáď budu už o pár dní doma...
