„ Prosím ťa nemáš mi požičať 15 eur ? Našla som si už prácu. Dnes som tam bola prvý deň. Mala by som robiť aj zajtra, ale ja nemám na cestu."
Mysľou mi prebehlo, že sme sa z manželom zapovedali, že žiadne peniaze už nikomu nedáme, ani nepožičiame. Donútili nás k tomu zlé skúseností. Ona o tom dobre vedela.
„Poď ďalej." Pozvala som ju a čakala, že s tými eurami to za mňa vyrieši manžel. Posadila sa a začala rozprávať.
Viem, že sa zamotala do veľkých splátkových pôžičiek a točí sa to s ňou ako kolotoč. Jednoducho to podcenila....
Toľko krát som jej v živote už dohovárala, radila jej ako svojej vlastnej sestre. No nedala si povedať. Poznáme sa už dobrých dvadsať rokov. Je mi blízka. Jednoducho veľmi blízka. Mam ju rada ako svoju vlastnú sestru, tú skutočnú nemám. Bola a stála pri mne, keď mne bolo najťažšie.... Potom sa odmlčala.
Skúšala som byť na ňu občas aj tvrdá, keď to bolo potrebné. Zaberalo to... dala si stále povedať, ale bohužiaľ iba na čas.
Je mi jej veľmi ľúto, prežila ťažké detstvo pri rozvedenej mamine. Otca si svojho spoznala až v roku 1989 po otvorení hraníc. Vtedy už mala dvadsať a bola už tiež maminou. Bohužiaľ tešila sa s ním iba asi zo tri roky. Potom odišiel, navždy.
Vydala sa a ma to znovu ťažké. Manžel si po rokoch manželstva našiel frajerku a robí jej zo života peklo. Vyháňa ju... Nedáva jej žiadne peniaze... Chce sa rozviesť.
Rozprávala a rozprávala a slzy jej tiekli do taniera s polievkou. Chcela som vyzerať tvrdo a zahnať slzy vo svojich očiach, tak som ju okríkla. „Teraz už jedz a nehovor."
Kým dojedla a dopila kávu, ja som jej nachystala náš zajtrajší obed do obedára.
Potom som nabalila ďalšie potraviny, ktoré som mala nakúpene. Múku, ryžu, chlieb, cukor, cestoviny...
Potom prišla na rad ešte naša mraznička. No a manželovi sa poslednú dobu zdalo, že vraj veľa nakupujeme.
Nemá vraj ani v čom variť, tak som sa podelila aj o riady. Dala som jej súpravu tanierov, hrnce som rozdelila na polovicu. Hm, veď aj tak už v nich nemám komu vyvárať. Stačí mi polovička.
Pridala som aj hrnčeky a poháre...
Príbor vraj ma, iba vedro na vodu jej chýba. Mala som nové, čerstvo zakúpené. Už ho nemám, no mam ešte staré. Ja sa rada, bez neho zaobídem...
Naložili sme ju do autá a ešte sme zabehli na záhradku pre čerstvú zeleninku.
No a jasne, že nakoniec prišli na radu aj tie eurá. Už si nepýtala tých pätnásť, ale iba desať eur. Myslím si, že ani tých pätnásť od nás jej do 10. kým niečo dostane, stačiť nebude.
Odviezli sme ju domov a pri odchode nám povedala. „ Chcem už začať nový život..."
Rada by som jej to uverila. Môžem sa iba modlíť za to, aby našla v sebe silu odísť a začať nový život. Aby si vedela, vážiť samu seba. Chcem jej veriť, že teraz to už dokáže...
Ešte som na dôvažok zavolala jej dcére, s ktorou si nejako prestali rozumieť. Všetko som jej povedala. Rozplakala sa.
Večer nám ešte zavolala a tešila sa z krásnej esemesky od dcéry, ktorá jej napísala : „ mami Ty si stále u nás vítaná."
Pred dvomi mesiacmi som bola na duchovných cvikoch. No už v piatok večer som z nich chcela odísť. Aj som zatelefonovala manželovi, či pre mňa neskočí. Bol z toho veľmi prekvapený. Mala som pocit, že to čo oni nám tam hovoria, to ja už mam prežité dávno v tvrdej praxi.
Potom som si povedala. Nuž čo, keď už som si to tu zaplatila, tak si tu urobím iba relax.
Na konci duch. cvičení zazneli slová, ktoré Ježiš povedal sr. Faustíne. „ Milosrdenstvo, milosrdenstvo chcem a nie odsúdenie..."
Vtedy som si povedala. „ Smola Bože, ale ja už nič nemám.. Mám už iba prázdne ruky. Veď to dobré vieš.... Nemám Ti, čo dať...
To najdrahšie, to najvzácnejšie je už u Teba hore."
Dnes, keď k nám vstúpila a mne začal zvoniť budík na mobile, ktorý mám nastavený na 15h..
Je to hodinka o ktorej zomieral Kristus na kríži. Počula som v sebe znovu tie slová. „ Milosrdenstvo, milosrdenstvo chcem a nie odsúdenie."
Je ťažká doba... a tento svet potrebuje lásku, zmilovanie, pomoc a nie odsúdenie.
