Dostal som meno Drahomír a všetci sa mi veeeľmi tešili. Na svet som prišiel o päť dní skôr, narodil som sa o 13:13 hod. a bol som trinástym vnukom. Celý život som si myslel, že trinástka je mojim šťastným číslom...bohužiaľ nebola !
Takto veľmi som ľúbil svoju sestru...a tešil sa z nej, až som si ju vzal so sebou do nebíčka ! Vedel som, že by tu bola bezo mňa veľmi smutná...
Bol si našim malým slniečkom, vieš to?
Toto už bol zo mňa veľký škôlkár...aj, keď som ešte občas plakal za maminou.
Už som sa vedel aj podpísať. A práve sa mi narodila sesternička Peťka, ktorá sa bude o pár dní už vydávať. Ach jaj ako ten čas letíííí...
Krásnych osemnásť, dospelosť a maturita...." aj, tak sme stále frajeri !"
Na túto mašinu som si zarobil sám... Splnil som si svoj veľký sen.
Po jazde si bolo treba oddýchnuť...aj keď našmu psíkovi "Aríkovi" sa to nie vždy pozdávalo.
Potom sa šlo po práci aj s kámošmi na pivko. Kamarátske vzťahy treba predsa pekné utužovať, no nie ?
Fúha...snažili sme sa aj blogováť. A teraz to musí robiť mamina sama, aj za nás dvoch.
Toto je moje posledné foto...pre maminku a tatina. Kúpili sme si kvôli tomu aj s Lucinkou spoločný foťák. Je to zo stretnutia motorkárov na letisku v Hričove /máj 2002./
Dnes máš dvadsaťosem...Tvoje foto už nemám ! Neviem si ťa predstaviť, ako by si teraz asi vyzeral. No jedno viem určite, že nám veľmi, veľmi chybaš. Nedá sa už naplno bez Vás žiť !
Ďakujem Ti za tie nádherné roky Tvojej lásky, úcty k nám. Za Tvoj smiech a radosť, ktorú si nám rozdával. Za Tvoju pracovitosť a státočnosť. Miloval si život, žil si krátko, ale krásne a naplno...!
Keď si sa narodil všetci sa smiali a žil si tak, že keď si odchádzal všetci plakali.
Viem, že to vieš a preto Ti to píšem....
Ľúbim ťa a ďakujem...
