V pondelok 11.5. bolo presne dvadsaťjeden rokov, ako prišlo ťažko a komplikované na svet jedno malé dievčatko. Dostali sme správu, že budeme jej krstnými rodičmi. Veľmi sme sa tomu tešili, veď sme sa nimi mali stáť po prvý krát v živote. Vtedy sme ani netušili, čo to bude obnašať....
V zapätí prišla správa, že nie je niečo v poriadku a malá Petra ma krvácanie do mozgu a bojuje o svoj život. Tá veľká radosť sa začala zmiešavať s bolesťou a najmä s veľkou obavou o jej životik. Lekári nám kázali čakať. Vraj už urobili všetko, čo bolo v ich silách a záleží, už iba na nej ako zabojuje o svoj život. Vtedy som tomu vôbec nechápala. No ona zabojovala....
O tak o pár dní po prepustení z nemocnice, sa šlo do krstu. Tam sme s veľkou vďačnosťou a radosťou prisľúbili pred Bohom pomoc rodičom s výchovou . No vtedy sme ešte netušili, čo nás čaká, že o dvadsaťjeden rokov neskôr nás život postaví do tejto situácie a my budeme tento sľub plniť do bodky.
Dnes je z maličkej Petry, Petra manželka a Petra budúca mamička.
Mala svoje bydlisko v občianskom preukaze a aj domov mala. A predsa ho nemala... Vzdala sa ho v mene svojej lásky. Odišli spolu za prácou a vzdali sa všetkého. Jedine, čo mali bol počítač, ktorým boli s nami v spojení. O pár mesiacov sa z ich veľkej lásky, začalo hlásiť na svet dieťatko. Veľmi sa tomu tešili a nechávali si tu správu ,ako „ vianočný darček."
Prišli na krátko domov, ale na miesto radostí, prišlo veľké sklamanie....Tí najbližší sa netešili. Odpísali ju definitívne... lebo... ! Lebo možno, nesplnila ich predstavy o jej živote. Bude im robiť hanbu...išla zarobiť prachy a miesto toho príde ako slobodná a s bruchom?
Vrátili sa...
A tak v sobotu 9.5. 2009, bola svadba...
Už pred siedmimi rokmi sme vedeli, že nikdy už nebudeme robiť našim deťom svadbu. Zmierili sme sa už aj s tým, že manžel, nikdy neodvedie našu dcéru k oltáru a ani ja nášho syna.
A predsa táto nevesta odchádzala k oltáru od nás..
Modlila som sa už niekoľko dní a prosila naše detí, aby mi vyprosili na tento deň tú najväčšiu silu. Nebolo to ľahké...
V sobotu ráno, keď to všetko už začalo a naberalo to na obrátkach, tak som prosila, „
"Pane daj mi dnes vnímavé oči, chápajúce a milujúce srdce."
Keď už sme sa chystali, tak som cez slzy napísala kamarátke smsku: „ ....mám pocit, že k nám dnes zaklopala Mária s malým Ježišom. Dieťatko pod srdcom a nikto ju nechce."
Veď v marci som sa modlila k sv. Jozefovi za nich deviatnik. "Sv. Jozef prosím ťa postaraj sa o nich, tak ako si sa postaral o malého Ježiša. Nájdi im strechu nad hlavou, tak ako si našiel svojej rodine. Chráň ich, tak ako si ochraňoval Ježiša a Máriu." Postaral sa...
Od minulej soboty ma už nie len nové priezvisko, ale v deň svojich 21. narodenín dostala aj nový trvalý pobyt. Verím, že to bude už jej nový „skutočný domov", a že v ňom bude, už iba šťastná až do smrti.
Vrátili sme sa zo svadby domov a mne zazvonila sms-ka , „ Ďakujem Vám za to, že ste mi pomohli prežiť môj najkrajší deň v živote. Ďakujem, že ste nám pomohli. Sme šťastní, že Vás mame. Mame Vás radi."
