Šli sme s manželom na cintorín a zároveň aj na návštevu. Položili sme kyticu a zapálili sviecu na svokrov hrob ...a šli sme na návštevu k staručkej žene, ktorú už poznám dvadsaťosem rokov. Bola sirotou, ktorú vychovala iba mama, a tak sa veľmi mladá vydala z veľkej lásky a z nej sa rodili detí. Prvá prišla na svet Veronika a potom Ondrej, v tom prišla vojna a Ondrejko zomiera na zápal pľúc ako osemmesačný. Prichádza na svet ďalší syn a nešťastnou tragickou nehodou zomiera dva a polročná dcérka Veronika. Mama sa musí zmierovať so smrťou a zároveň prikladá k prsníku už svoje tretie niekoľko mesačné dieťatko. Potom im postupne P. Boh každé dva roky požehnáva ešte ďalších piatich synov. Zmierujú sa, že budú žiť už bez dcérky a potom už skoro v prechode znovu ich Boh požehnáva potomstvom na starobu, tak ako Abraháma. Zase svitá nová nádej, že to Boh snáď vypočuje ich prosby, požehná a dá dcérku, ale rodí siedmeho syna.
Vychovávajú ťažko a statočné svojich sedem synov... a popri bolestí, ktorú si nesú skrytú iba oni dvaja vo svojom srdci, dávajú lásku okolo seba.
Prežili spolu v dobrom i zlom skoro šesťdesiat rokov, oslávili zlatú svadbu ...oženili svojich sedem synov, prijali do rodiny sedem neviest, čo nebolo určite ľahké, tešili sa z dvadsaťtri vnúčat a niekoľkých pravnúčat. V roku 2002 odchádzajú dve z ich dospelých vnúčat do večnosti a oni zisťujú, že sa niečo v ich rodine opakuje... a ich syn prežíva a nastupuje ich obdobnú a ťažkú cestu bolestí. Pýtajú sa Boha prečo tato smutná štafeta...
A už o osem mesiacov v roku 2003 odprevádza manžela a ostáva už sama so svojou bolesťou a vo svojich 82 rokoch nevie už prijať všetku túto boľavú skutočnosť.
Jej srdce je ubolené a zranené....nič ju už tu nepoteší a ja viem, že v tomto prípade príde smrť ako milosrdná sestra.
Neviem ako dlho tu ešte bude..., ale jedno viem, že práve táto žena vychovala a dala mne toho najlepšieho manžela a deťom najúžasnejšieho ocina na svete.
Vďaka mama ...!!!
