Iba pred pár týždňami sa dozvedela radostnú správu..., že čaká dieťatko. Dieťatko na ktoré sa veľmi tešili. Ale pre nejaké komplikácie a zlé výsledky bola hospitalizovaná.
Volala mi s plačom večer okolo ôsmej hodiny, či by som k nej neprišla. Nedokázala mi pre plač povedať, čo sa stálo iba to, že ma veľmi potrebuje.
Ponáhľala som sa za ňou a pripravovala si slová čím ju poteším, ak ten svoj poklad potratila. Čo jej mam povedať, keď sama dobré viem, že na takúto bolesť niet žiadnych slov !
Bola som po tom telefonáte presvedčená, že asi o dieťatko prišla.
Objala ma a plakali sme spolu. Potratila si to? Zakývala záporne hlavou, tak čo sa deje ?
Vieš, ešte niečo horšie...dnešné výsledky ukázali, že budem mať dieťatko s Downovým syndrómom a bude to asi dievčatko.
A čo budeš s tým robiť? Mám sa do pondelka rozhodnúť... Prosím ťa nedaj si to preč, ja som svoje dievčatko stratila a navždy. Vieš ako tým veľmi trpím. Ty budeš mať to svoje dievčatko „večným dieťatkom!" Neboj sa toho dieťatka. Rodičia, ktorí majú takéto detí hovoria, že dostáli od Boha, ten najväčší dar...tieto detí dokážu nesmierne rozdávať po celý svoj život lásku okolo seba.
Pre Teba to bude stále to najkrajšie a najmilšie dievčatko...čo na tom, že nebude inžinierkou ako Ty."
Veď ja si ho nechcem dať preč...nikto to ešte nevie, iba my dvaja a vy so strýkom.
Mam ísť na tu amniocentézu? / neviem, či to píšem správne/ A čo po tom? Dáš si ho vziať?
Nie, nikdy. Tak tam nechoď a budeš mať ešte pár mesiacov nádej. Ináč budeš mať z tehotenstva peklo.
Po ceste domov som si hovorila, „ Bože prečo nás toľko skúšaš..., stále viac a viac. Či Ti nestačí ten môj kríž, ktorý nesiem..??“
Na druhý deň mal službu jeden lekár, ktorý je arab. Spýtal sa jej či je veriaca, na jej kladnú odpoveď jej povedal : „ som tiež veriaci a nikdy by som svojej manželke neodporučil potrat, aj keby sme mali prijať takéto dieťa.
O pár dni bola Veľká noc...vyšli sme s kostola a ja som povedala manželovi: „ myslím, že to dieťatko bude zdravé a mam pocit, že v brušku je chlapček a nie dievčatko! Veď vieš ako som sa aj ja veľmi modlil? Ako veľmi som prosil? A všetko som za to obetoval.“
Na druhý deň som šla ju navštíviť a všetko som jej povedala. Vieš, mala som k tomu ešte slová, že „ stane sa Ti, ako si tomu uverila !“
Tak prosím neuver tomu, že Tvoje dieťatko je postihnuté. Ver, že ho ma v rukách ten, ktorý mu dal život a práve on ho môže aj uzdraviť!
Prežívali sme to spolu s nimi a ťažko...ale verili sme!
Vždy sa tešila, keď som ju v nemocnici navštívila, lebo vraj sa vždy za mojej prítomností dieťatko zvláštne upokojilo.
Bol september 2006 a my sme boli v Chorvátsku, keď nám prišla správa, že sa na Slovensku práve narodil „dowňačik“, menom Tobias a je z neho zdravý chlap.
Včera som ich bola povarovať na chvíľu. Ich mamina si potrebovala niečo vybaviť bez nich, lebo vonku bolo veľmi mrazivo a fúkal surový vietor. Je z neho veľký, dvojročný maznáčik...a dostalo sa mi včera toľko pusiniek a objatí, že až. "Teta Vjasta ja ne som maji pipík, ja som us vejký chlap."
Ten vejký chjap, mi tak veľmi pripomína môjho syna, keď bol v jeho veku.
Celkom som zabudla na to, aký je deň. Až večer som si uvedomila, keď som si otvorila blog a čítala články, že je práve deň aj všetkých nenarodených detí.
Keby nebolo statočností jednej maminy, tak tie pusinky, by som nikdy nebola dostála.
A až bude raz Tobi, veľkým Tobim, tak sa Ti určite za svoj život veľmi poďakuje.
Nateraz Ti za neho ďakujem ja. Ďakujem za jeho život a Tvoju odvahu ! Viem, že to nebolo ľahké.
Vďaka Maťa...
