Ako často si myslíme, že mame svoj život pevné v rukách a poviem Vám, že je to iba klam. A ako veľmi ho chceme mať vo svojich rukách a je nám to ľudský prirodzene.
„ Mami mame prázdne ruky a z takými budeme raz aj na večnosť odchádzať." To boli slová mojej milovanej dcéry. A mala svoje ruky fakt otvorené, položené pozdĺž tela.
Naozaj nemáme vo svojich rukách, ani tú pomyselnú niť života. Tak ľahko nám unikne. „Keď nás Pán života povolá a keď príde moment prekvapenia." To sú tiež slová mojej dcéry a mala iba dvadsať.
Ale pred pár dňami mi bola do cesty poslaná „ Silná žena". Žena, ktorá si toto pomenovanie zaslúži viac ako ja.
Stratila svojho milovaného syna, ktorý mal iba sedemnásť...
Ty netušíš, koľkokrát som sa Tebou zhovárala sama, čo som Ti chcela všetko povedať. Tak sa mi tie slová nejako píšu ťažko, chcem aby si o mne vedela, ale nedokážem to napísať. Budú tomu tri roky 4.marca cez jarné prázdniny, ktoré sme spolu s Adamom prežili v Alpách. Posledná jazda na snowboarde bola osudná, pred tým sme spolu telefonovali, nám s manželom sa už nechcelo ísť lyžovať a on sa ešte raz spustil, no nedošiel...
Bol to krásny chlapec, skoro už muž, ktorý mal veľa plánov, asi ako každý mladý a tým krásnym myslím nie len fyzický zjav. Tak strašne mi chýba...jeho pohľad na svet, vtip, pohladenie, to slovko mami, ktoré tak často vyslovoval...
Mám staršiu dcéru, medzi nimi bol 7 ročný rozdiel, s ňou som otehotnela na vysokej škole. Tak som bola mladšia a Adama som si "vychutnala", bol veľmi dobré dieťa.
Nechceli sme sa zmieriť s jeho smrťou, akoby sme verili, že sa to všetko vráti spať. Rozhodli sme mať aj tak v neskorom veku ešte dieťa, a narodil sa nám Šimonko a bude mať dva roky. Je to aj náročné, no je zdravý a živý chlapček, v ktorom hľadám Adama, ale nie je to on. Niekedy si vyčítam, že by som mala prijať udalosti, aké život prináša, no neviem sa s tým všetkým zmieriť. Dcéra ma nevyliečitelnú chorobu, ktorá hlavne minulý rok mala ťažký priebeh. Starám sa o ťažko chorú mamu a jej stav sa veľmi mení každú chvílu. Že spolužitie s manželom je úplne iné ako predtým. No aj tak som vďačná za syna a za zdravie, ktoré mám.
Nemám slov... a pred touto a jej podobnými ženami skláňam dolu pomyselný klobúk. Lebo ja som už nedokázala príjať do rodiny ďalšie dieťa a ani sa nestaram o dementnú mamku. Viem veľmi dobre, že detský úsmev prináša do života svetlo a radosť, ale viem, že v takýchto situáciach prináša aj ukrutnú bolesť. Bolesť, ktorá picha do iba trojročnej rany.... Dúfam, že mi to tato žena odpustí, že to uverejňujem bez jej súhlasu, no nedalo mi to nenapísať.
Evi píšem to preto, lebo viem veľmi dobre, že Ty si to zaslúžiš.... A píšem to aj preto, že mnoho ľudí rieši banality a malicherností...s veľkým hlukom. A na druhej strane žije mnoho ľudí v tichostí a s veľkou bolesťou. Blíži sa to hrozné výročie. Výročie, ktoré by sme tak veľmi radi vymazali z naších životov.... No bohužiaľ, život sa dokáže pokaziť v sekunde, ale nemá klavesnicu DELETE a ani RESET.
Budem s Tebou 4. marca v modlitbách...verím a viem, že aj tu na blogu je dosť ľudí, čo budú v modlitbe s nami. Aby si mala dostatok síl.... prežiť tento krutý život.
Ani my samy sa nepoznáme tak dôkladne, ako nás pozná Boh. On naloží každému na plecia len toľko, na koľko ma síl. Nikdy nás neopustí.... a nikdy nám nedá viac, ako vládzeme uniesť na svojich pleciach....
Evi, takže sám Boh vložil do Teba svoju dôveru... !!!
