Prišla ku mne a pripla mi na krk niečo a povedala, nezabudni toto si dostála od krstného otca pri krste. Chytila som si to rukou a dlho obzerala čo to je .Nevedela som sa načudovať a moje otázky nemali konca kraja.
„Mami prečo sú tie tri vecí spojené na tom jednom krúžku? Lebo zapamätaj si, že v živote patria k sebe...a nedopovedala lebo ju naháňala práca. Ale ja som sa nevzdala, mami a čo to je ? No predsa srdce, kotva kríž. A už to nechaj tak...“Smola, ale maminka určite vedela, že mi to nestačí a že ja nedám a nedám pokoj.„Mami ja by som to chcela rozdeliť. A to už zas prečo? Lebo keď je vidieť srdiečko, ktoré sa mi z toho prívesku najviac páčilo, tak nie je vidieť ten kríž a ani to druhé čudo. Ale veď vidíš, že to je spojené v jednom krúžku a je to dôležité, aby to tak bolo spojené aj v živote! Mami a čo je to čudo?“ Hm..., videla som na tvári jej krásny úsmev a povedala: „ to čudo je kotva. A čo je kotva? Je to taký veľký, ťažký kus železa na lodi a všade kde loď príde, tak tento ťažký kus železa hodí na dno do vody. A prečo to robí ? Tým si je istá, že ju nik nevezme, ani z vody von na zem ale ani od zeme preč na šíre more. Takže sa jednoducho nikdy nestratí.“
Aké múdre sú tie naše mamky, keď odpovedajú na nekonečné otázky svojich drobcov. Aj keď tieto slová bolí pre mňa vtedy nejaké divné... a príliš nepochopiteľne ale boli od toho komu som dôverovala a koho som veľmi ľúbila a ľúbim do dnes. Preto to moje detské srdiečko s tým nemalo problém a prijalo to za svoje na celý život a časom im porozumelo.
Takže to slovo na päť písmen ja NÁDEJ.
Nech sa nám stane čokoľvek v živote...nech je náš život akokoľvek ťažký, krutý a plný skúšok. Aj keď mame pocit, že náš život je o ničom lebo je iba plný chorôb a bolestí....aj keď stratíme navždy tie najbližšie najmilovanejšie osoby. Vždy je tu niekto alebo niečo pre koho sa oplatí žiť.Náš život je ako tá loď...
Ale nestraťme nikdy tú svoju kotvu – nádej. Kotvu, ktorá aj keď bude na dne z ktorého sa dá odraziť. Ktorá ma byť ako ťažký kus železa, niečo čo je neoddeliteľné a neodlúčiteľne od nás, jednoducho naša súčasť, aby sme neboli odnesení ani na súš, kde by sme mohli veľmi vyschnúť. Ale ani na hlboké more, kde by sme sa mohli strátiť alebo nebodaj aj utopiť vo vodách tohto sveta. Jednoducho aby sme ju nestratili vo svojom živote. Tak ako ju má každá aj tá najmenšia lodička vo svojej výbave, tak ju potrebuje aj každý z nás.
Lebo ak stratíme nádej, tak stratíme všetko a potom ako vidíme v našich rodinách prichádza na rad alkohol, drogy, zúfalstvo a čoraz častejšie aj samovraždy.
A v čom mame mať tú nádej...? Odpovedzte si prosím sami v čom ju mate Vy ? Ja ju mám v Ježišovi Kristovi. A tú mi nevezme nikto ani finančná kríza vo svete... a čo Vy?
