Pristúpil ku mne...objal ma a veľmi sa rozplakal. Bola som v tej chvíli veľmi prekvapená, že cudzí mladý muž, kňaz a neskrýva slzy predo mnou. Nakoľko odprevádzajú ľudí na poslednej ceste každú chvíľu, tak som si mylne myslela, že je to pre nich možno už rutina. Prvé slová, ktoré mi dokázal povedať boli : „Prečo mi Boh v živote berie stále tých, ktorých mám veľmi rád.... Lucia mi bola ako vlastná sestra.“ Ostalo iba ticho... a hlasný môj plač. Po chvíľke som presekla to bolestné ticho ...“ Veď ani ja som od neho nič iné na svete nechcela. Chcela som byť i b a m a t k o u ! A ani to mi nedoprial...!“Silno ma objal...a vtedy som povedala nečakané slová : „ Vy nemáte mamu a ja nemám detí, tak si ma prosím adoptujte za mamu. Nechcem byť ničím iným iba m a t k o u !“ Kričala som....
Potom odišiel...bála som sa veľmi, že odišiel navždy..., že už ho neuvidím. Ale on sa hneď na druhý deň k nám vrátil, vrátil sa aj na ďalší deň, vyspovedal nás, zariadil všetko potrebné okolo pohrebných obradov u nás na fare. Bol pri nás v tých najťažších chvíľach nášho života a svojou prítomnosťou, nám dodával a dodáva stále obrovskú silu a odvahu.
S našou dcérou Luckou sa spoznal v Žakovciach na fare, kde bol asi dva roky kaplánom. Bol u nás predtým asi zo dva krát na návšteve, a ešte som ho raz aj s dcérkou stihla navštíviť v novej farností, kde je doteraz už siedmim rokom.Vážim si ho veľmi, najmä zato, že aj keď je jeho farnosť počtom veriacich veľmi malička. On dokáže každý deň slúžiť svätú omšu a kázať, hoci v týždni ma v kostole, iba zopár starých tetušiek. Bdie, aby nestratili vieru...lebo je povedané „ že, kto je verný v malých veciach tomu budú raz zverené aj veľké úlohy !“
Vychovali ho iba starý rodičia...otec mu zahynul v Tatrách ako horolezec, ešte skôr než sa mu stihol narodiť. A mamka neuniesla všetku tú ťarchu a bolesť, choroba jej pretrhla niť života, keď ju jej synček najviac potreboval. Mal iba osem mesiacov...ostala mu iba babka a dedo z maminej strany, tety a ujovia. Na rodičov mu tak neostali žiadne spomienky...Vďaka Bohu, babku sme mali možnosť spoznať ešte aj my. Bola to statočná žena, najprv pochovala zaťa...a o pár mesiacov aj najstaršiu dcéru Helenku. Ostali jej okrem dvoch malých detí po Helenke, ešte aj svoje neplnoleté štyri dcéry a postihnutý syn. Statočne ich vychovávala spolu s manželom, ale jeho vysviacky sa už dedo nedožil. Babku si za odmenu, povolal Pán na sviatok Božieho Milosrdenstva jej otvoril svoju náruč.
Niekedy sú chvíle, kedy sa snažím prispôsobiť životu a danej situácii, ale sú aj chvíle kedy ma aj úsmev veľmi bolí. Ale viera, že Boh je živý, je silnejšia a je väčšia ako tá ukrutná bolesť! Raz nás vo večností príjme do svojho náručia a spojí všetko čo je rozdelené a uzdraví všetko čo je boľavé a zranené! Prijal do večností naše detí, tak ako pred rokmi prijal jeho rodičov. Na tomto svete nám odovzdal syna a svojho pomazaného služobníka, aby sme si navzájom pomáhali žiť, aby sme si boli posilou, oporou a sprevádzali sa životom. Vždy, keď mi srdce krváca...viem, kde mám zabehnúť. Viem, že ma tam čaká, viem, že ma vždy s láskou príjme náš milovaný syn, ktorý ma veľmi chápe, rozumie mi a cíti s nami. Dúfam, že sme mu aj my oporou...a snažíme sa mu nahradiť rodičov.
A keď náhodou prejde pár dní a my sa nevidíme, tak už zvoní telefón...
Vďaka Ti Bože za syna...!!!
