Keď sme prišli k hrobu a videli tu záľahu kvetou...neviem dodnes prečo ale mala som pocit. Naliehavý pocit, že Lucka by veľmi chcela z týchto kvetov, kvetov ktoré im doniesli ľudia z lásky, tí ktorým na nich záležalo a prišli sa s nimi rozlúčiť...jednoducho priatelia. Aby som z nich zaniesla na miesta, kde ostalo kus jej srdca...a .kde je jej priateľ....v bohostánku.
Tým prvým miestom, kde ostalo jej kus srdca a kde sme zaniesli kvety bola kaplnka v Žakovciach v inštitúte Krista Veľkňaza.Keď som do nej vstúpila...zacítila som neskutočný pokoj. Neplakala som....bol to tak zvláštny pocit a dodnes si ho pamätám. Vtedy som ho nevedela pomenovať, no dnes už viem, že som cítila ešte tlkot srdca svojej dcéry...bola tam ešte jej prítomnosť. Ako by so mnou tam pred bohostánkom kľačala a klaňala sa svojmu ženíchovi, ktorého už videla z tváre do tváre.
Potom prešiel asi týždeň a ja som si už myslela, že sa na tie miesta už nikdy nevrátim...otvorila som šuflík a v ňom bola päťstokorunačka. O ktorej som vedela, že si ju odložila naša dcéra z prvej výplaty po roku nezamestnaností a chcela to odovzdávať do inštitútu pravidelne z platu ako desiatok Bohu.Tak sme s manželom vzali hneď na druhý deň peniaze a vrátili sa do Žakoviec aby sme naplnili rozhodnutie našej dcéry...a božiu vôľu. Privítal nás s potešením pán farár M. Kuffa a bol veľmi rad že tento krát sme ho tam zastihli, lebo ten týždeň pred tam práve nebol.A my sme boli tiež veľmi radi, vzal nás do svojej kancelárie a keď sme mu povedali prečo sme prišli tak sa rozplakal. Nechcel vziať od nás tie peniaze ale ja som mu vysvetľovala, že to bolo Luckine želanie...a želanie treba dodržať, tak ostala bankovka ležať na stole a my sme boli ticho.
Potom mi Maroš povedal : chcel by som raz tak umrieť...presne ako Lucka. Nechápala som, začala som mu oponovať nie tak predsa nie...prečo chcete zomrieť takou hroznou smrťou. Budem sa modliť aby mi bola daná taká milosť aby som mohol aj ja takto odísť. Ešte stále som nechápala...tiekli nám slzy a bolo znovu ticho. Lucka bola v stredu pri mne na sv. zmierenia...iba dva dní pred svojim odchodom... zneli jeho slová a ja už som začala tušiť prečo to jeho prianie takejto smrti. Ja viem...viem všetko lebo mi vždy všetko hovorila...ale bola to jej „generálka“. Viem...povedala mi to, vieš mamka všetko sme si s Marošom vysvetlili...už som všetko dokázala pomenovať. Znovu bolo ticho...a Maroš nám so slzami znovu hovoril : škoda, že som to do teraz kým žila nevedel, že Lucia mala tak čisté srdce. Nikdy som nepoznal tak čisté srdce mladého dievčaťa...škoda, že som to skôr nevedel !Nevadí...p. farár ani my sme nevedeli čo mame doma až keď sme to stratili...až teraz to chápeme. Asi mate pravdu...skutočnú hodnotu daru spoznáme až keď ho stratíme.
Teraz chcem uviesť na správnu mieru to čo si vysvetľovali a pomenovavali. Nebol to nijaký problém medzi Luckou a Marošom ale týkal sa jedného jej osobného vzťahu s chlapcom a možno z toho dôvodu aj unáhleného odchodu z inštitútu kde chodila dlho a kde aj po skončení školy pracovala asi 10 mesiacov. Vieme, že ju ten rozchod...ale najmä odchod veľmi trápil ale povedala, že riešila to tak ako to riešila a vtedy ten odchod považovala za potrebné a najlepšie riešenie s čím vtedy Maroš nesúhlasil.
Považoval ten odchod za unáhlený...a hlavne,že to bolo v tichostí a bez rozlúčky. Navrhovali jej iné riešenie a návrat ale Lucka už bola pevné rozhodnutá aj keď ostala rok doma bez práce...!
Potrebovala čas na vyliečenie zranenia a hlavne akoby cítila, že jej Boh ponúka čas pre nás dve. Často mi to hovorila a trávila so mnou naozaj všetok ten čas...bol to krásny čas v rozhovoroch v ktorých sme navzájom rástli. Vďaka Ti Bože za ten neskutočne požehnaný čas.Po čase to prebolelo a znovu sa vrátila späť ako Kristova ovečka do svojho košiara. Znovu jej ponúkli či sa nechce vrátiť k ním späť ale Lucka už v tom čase mala vyhliadnutú a prisľúbenú prácu tak sa dohodli, že bude naďalej chodiť ku svojim milovaným koníkom a vo voľnom čase bude robiť aj hypoterápiu pre postihnuté detí.
Bola z toho všetkého neskutočné šťastná...len to jej šťastie trvalo iba mesiac aj pár dní. Potom sa s Marošom objali...ale ani jeden z nich netušil, že je to naposledy...!!!
Takto sme naplnili svoje poslanie...odovzdali sme posledný desiatok našej dcéry...všetko čo mala. A my dvaja sme Ti Bože tiež odovzdali ako tá vdova v chráme tie „dve mince“, ktoré boli pre nás všetko čo sme na tomto svete mali to najdrahšie, najmilšie a najvzácnejšie...jediný poklad a zmysel nášho života.
Vďaka ti Pane za naše rodičovstvo, za dôveru keď si nám zveril taký veľký a vzácny dar...ich život. A vďaka Ti za tých krásnych 21 rokov.
