Mám ju veľmi rada, lebo aj napriek jej veku, z nej ide kopec energie a najmä večný optimizmus. Okolo seba vidíme toľko starých ľudí, mrzutých a plných nenávistí. No, ale aby som tým niekomu neublížila, tak to pomenujem jemnejšie, že „zatrpknutých" starých ľudí. Alebo unavených životom???
No naša páni doktorka k ním nepatrí, aj napriek svojmu veku. Hoci jej vek tipujem iba odhadom na hlboko po sedemdesiatke. Márne som sa ho snažila zistiť. Vždy, keď sme sa začali baviť na túto tému, tak naša milá páni susedka otočila reč na niečo iné.
Už viac ako desať rokov trávime záhradkársku sezónu ako susedia. Každú jar pri prvom stretnutí na záhradke nám nezabudne porozprávať, aká je šťastná, že je ešte tu na zemi a môže vidieť všetku túto nádheru. Teší sa ako malé dieťa z prvých kvietkov a spevu vtáčikov.
A potom si celé leto behá ako baletka, iba v plavkách na ktorých ma nahodenú rozopnutú košeľu. S klobúčikom na hlave...vraj si treba nachytať prírodného vitamínu D na zimu, aby sme neboli chorý. Lebo ten prírodný zo slniečka sa vraj nedá ničím nahradiť.
No a túto vetu : „ mám sa zle, ale veľmi dobré to znášam „, povedala dnes jednej známej páni, ktorá sa pri jej záhrade zastavila.
Nikdy som ju nepočula na niečo sa sťažovať a určite aj ju v jej veku niečo občas trápi. Neverím, že by sa nemala na čo posťažovať.
Stále nás niečím obohacuje a dnes to bola táto vetá, ktorú si budem pamätať na celý život.
Škoda, že ju nemôžem naučiť „povinne", všetkých mrzutých starcov a starenky.
Ešte pred asi tromi rokmi si chodila privyrábať na zastupovanie do ambulancii a na pohotovostné služby.
Teraz si už iba užíva. Sadí, okopáva, zberá úrodu a vraj si „užíva" život.
Prišli sme v sobotu ráno na pohotovosť, alebo lepšie povedané manžel ma tam „odvliekol." Sestrička nám otvorila dvere a my sme ani netušili, že naša páni susedka ma práve službu.
Keď nás zbadala „ vyskočila" zo stoličky, otočila sa k oknu a rozplakala sa.
„ Nie susedia, nie to nemôže byť pravda. To nemôžu byť predsa Vaše detí. Počula som o tom, čo sa stálo, ale verila som, že to budú určite iba nejaký menovci.. Dnes ráno som pre istotu, ešte pred službou zabehla pozrieť na patológiu. Keby ste len vedeli, ako som sa tomu potešila, že som ich tam nenašla. Určite to nebudú oni. A Vy tú... Škoda, že táto radosť mi vydržala, iba dve hodiny."
„ Bohužiaľ, páni doktorka, je to pravda", odpovedal manžel.
„ Prosím Vás pán Krafčík a kde sú detí ?"
„ Na patológii..., ale v Banskej Bystrici."
Vypýtala sa manžela na všetko, čo a ako sa to stálo. Medzi tým mi pichla nejaké injekcie a predpísala lieky.
„Pán Krafčík, prosím Vás dajte na ňu pozor. Musí niečo dostáť do seba. Nesmie schudnúť, aby sa nezložila."
Potom, keď videla na pohrebe, tých odhadom asi dva a pol tisíc ľudí a že naše detí odprevádzali piati kňazi. Tak mi povedala, že mam iba jedinú možnosť a tou možnosťou je, zavesiť túto tragédiu na klinec. „Klinec viery." Lebo inak túto bolesť a tak hroznú tragédiu neunesiete."
Keď ma videla o tri mesiace, ľahšiu o 22 kíl, iba krútila hlavou.
Vtedy mi povedala. „ Že si to nevie vysvetliť, ani ľudský a ani medicínsky. Ako to, že som sa psychický nezložila, aj napriek takému veľkému úbytku váhy."
Potom mi povedala. „ Páni suseda, ja vám závidím tu vašu vieru."
„Čo Vy môžete vedieť o mojej viere?" Spýtala som sa jej.
„Veľa o nej hovorí už len to, že ste znovu tu na záhrade. Že ste dokázala prísť na miesto, kde Vám vaše detí všetko pripomína. Boli tú stále s vami...kvitnú aj kvety, ktoré Vám kúpili a zasadili vlastnoručne. Teším sa, že ste tú záhradu nepredali.
Lekárka, ktorá prišla k Vám na miesto nehody mi prezradila, že ona by sa na Vašom mieste určite hneď zošalela. Nevie si to, ani len predstaviť. Stratiť naraz obidve detí a Vy ste sa tam na mieste, kľačiac pri mŕtvom synovi ešte aj modlila.
Naozaj, Vám závidím Vašu vieru !"
Tak a ja Vám milá páni susedka, teraz na oplátku naozaj závidím, ten Váš večný optimizmus a ďakujem za túto vetu.
Budem si ju pamätať na celý život...
Dúfam, že sa navzájom budeme, ešte zopár rôčkov obohacovať. Ďakujem, za všetko....
