Budem sa asi volať „Lucinka“ a toto meno dostanem po svojej tetuške, ktorá je už v nebíčku, ale moja maminka ju veľmi ľúbila. Aká náhoda...,že sa narodím ešte aj v tom istom mesiaci ako ona ? Žeby to bolo ešte aj presne dvadsiateho júla...?
Mám už 350 gramov, dvadsať týždňov, niekoľko centíkov a som zatiaľ v poriadku...vraj bude zo mňa riadna baba. Toto dnes povedal lekár mojej maminke Peťke a tatinovi Palinovi.
Jasne, veď aj moja teta Lucia bola kus poriadnej super baby. A viete, že podľa mňa bola aj veľmi pekná, a veľmi šikovná, takže mam ešte čo robiť so sebou.
Mám tam ešte prababičku, ktorá sa na mňa veeeeľmi tešila, ale musela pred ôsmimi dňami odísť za pradedkom. Asi sme si tu vymenili miesta, no čo už...
Oni ma budú strážiť z hora.
Viem, že sa už všetci na mňa veeeeľmi tešia. Aj dedkovia, aj babičky, prastarý rodičia, tety a ujovia. Aj ja sa už na nich teším...,ale najviac sa na mňa od prvej chvíle teší teta Vlastička a ujo Milan.
Maminka a tatino si dnes po ceste od lekára, boli pozrieť aj detské kočiariky. Paráááda..., no nie, aby mi potom kúpili ten najkrajší.
A toto všetko potom zatelefonovali z Bratislavy krstnej, ktorá už taaak veľmi čakala , či je všetko v poriadku ako ma byť.
Všetko je vybavené, takže si môžem spokojné rásť a hovieť aj naďalej v maminkinom brušku...
Veď, kde mi môže byť lepšie ? Tam som v bezpečí...mám všetko čo potrebujem, som o. k., tak si na mňa ešte chvíľku počkajte a tešte sa na mňa.
