Lucinka moja, neviem čo si prave zažívala keď si nám zanechala na papieri túto báseň. Práve som si otvorila Tvoj zápisnik a v ňom okrem iných je aj táto báseň...prepáč, že mi zase zvlhli očí. Dnes viem iba jedno, že si tam opísala asi najmä mňa... Od kedy ste odišli tak som stále to "zranené vtáča" !!!
Často som zranené vtáča,
hľadám zmarené nádeje.
Umývam slzami tvár,
pokojné miesto chcem nájsť.
Na mojom srdci sú brazdi
túžim zaletieť od ľudí preč.
Ďaleko od smutných chvíľ,
pod Tvoje krídla sa skryť.
Veď ty poznáš každý môj krok
a vidíš každý môj kút,
vieš čo v srdci nosím,
po čom najviac túžim.
Pri tebe domov svoj mám,
si vo mne prameňom síl.
U teba vždy načerpám,
ukryjem sklamanú tvár.
Ani únik do samoty,
ani more sĺz vyliatých,
nemôžu nahradiť mi
to čo pri tebe mám.
Ku tebe keď pozdvihnem tvár,
rozpriestrem krídla k hviezdam.
Si všetko po čom túžim,
pred tvojou tvárou plesám.....
Som rada, že ani Teba ani Drahušika sa to už netýka. Vám boli zmazané všetky slzy a smútky...Vratili ste sa domov k "otcovi" do krajiny žijúcich, kde ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani ľudské srdce nezažilo...Tak to dnes oslávte z Drahušikom...zatiaľ bez nás !
