Dlhá ranná tma si doslova pýta ostať v posteli. No, dnes veru nie. Naordinovala som zvyšku rodiny celodenný presun autom, budem teda pykať ranným vstávaním o 6.30. Ako do roboty! Treba sa naraňajkovať, poupratovať, zbaliť a vyraziť, nech sa čo najviac môžeme za tie 4 hodiny šera kochať prírodou naokolo. A že sa je čím! Po krásne zasnežených cestách stretávame len pár ohľaduplných kamioňákov, ktorí nám radi dajú smerovkou vedieť, že ich môžeme predbehnúť.
Dochádza mi, čím má Nórsko oproti Fínsku navrch. Aj Fínsko bolo zamrznutou rozprávkou, ale tu sa k tomu pridružili aj okolité hory a to je teda riadny vizuálny bonus navyše. Všetky výjavy naokolo hltáme s otvorenými očami – vlny vo fjordoch, ktoré zamrzli, akoby ich niekto práve maľoval, to magické modrasté svetlo, ktoré spolu sneh a šero vytvárajú a dokonca aj zasneženú značku, podľa ktorej pred Lofotami vchádzame do tunela dlhého „niečo celá 4 km“. Prvá číslica bola pod snehom, ale zrejme to bola šestka.
Vchádzame na Lofoty
Premávka na Lofotoch je zrazu o poznanie hustejšia, aj domov pribudlo. Aj stupňov Celzia, ale našťastie sneh nezmizol a bude sa držať všade naokolo v dostatočnej perine. Nevieme, kam skôr pozerať. Skalisté zasnežené vrchy vystupujúce z fjordov sú dychberúce a nemajú konca kraja. Len vyše 6 hodín v aute je akurát tak dosť aj pri perfektných výhľadoch a posledný úsek cesty už prekonávame len vďaka Všesvet podcastu z Himalájí.
Pri chatke, známej ako „rorbu“, nás víta majiteľ. Milý pánko hneď dáva najavo svoj postoj k nórskym pravidlám okolo alkoholu a otváracích časov bežných obchodov teraz okolo Vianoc. Pýtame sa na saunu v okolí aj na možnosť kúpiť čerstvú rybu. Jeden jeho známy už pre dnešok saunu zatvoril, ale hneď tu vo vedľajšom dome má možno druhý sused ešte otvorený svoj obchodík s rybami. Hovorí čosi o veľrybom mäse aj o nejakom tradičnom „stew“. Sused nám o chvíľu podáva posledný plastový kýblik z dnešného predaja. Nejako viazne komunikácia, nechápeme, či je to veľryba alebo ono „stew“. „Je to dva v jednom,“ usmeje sa Nór. Kýblik je náš a ja neviem celkom, ako sa k nemu postaviť. Je to kontroverzná téma, ale veľrybie mäso je zdravé, je to lokálny produkt a veľrybárstvo je v Nórsku tradičným povolaním, ktoré sa často dedí z generácie na generáciu. Nórsko háji svoj lov veľrýb ako svoju kultúrnu tradíciu, a tak si to „veľrybie lečo“ teda dám. Hoci viem, že za tým všetkým je veľké ALE... Mäso ničím nepripomína rybacie, je skôr mierne nasladlé. Je chutné, ale raz stačilo, druhý kýblik si už nekúpim. Niežeby mi nechutilo, ale nejaká tá výčitka mi v hlave stále škrípe.
Naše rorbu sa mi neskutočne páči. Pôvodne išlo o tradičné rybárske domy, zväčša na Lofotoch, postavené síce na súši, ale druhú časť domu podopierajú už nad vodou drevené koly, aby mali rybári ľahký prístup k svojim loďkám. Využitie rorbu na rybolov sa časom znížilo a dnes sa ako ináč vo veľkej miere využíva hlavne ako ubytovanie pre turistov. Páči sa mi, že to naše síce už bolo značne zrekonštruované, ale stále v ňom ostala priznaná pôvodná stena. Aj cena prenájmu sa mi teraz v zime celkom páči. V lete, keď je tu pretlak turistov, sa musí šplhať do výšin. Pristavené horné poschodie sa nad obývacou časťou otvára do galérie a ja už viem, kde budem najbližšie dve noci spať. V tom útulnom podkroví na matraci. Hneď ako si pozrieme pár častí Priateľov v angličtine v lokálnej telke. Už vieme, prečo vedia Nóri tak dobre po anglicky. Lebo nórske titulky im úplne stačia.
Blízko a ďaleko zároveň
„Tak snehovú guľu tam dohodíš, ale autom treba ísť 6 minút,“ takmer pravdivo odhaduje Andrej vzdialenosť do obchodu hľadiac do Wazu. Je deň pred Vianocami, a keď nechceme na sviatky ostať o hlade, ešte jeden nákup by sa zišiel. Potraviny Joker sú hneď oproti, ale čo z toho, keď nás od nich delí malinký fjord.
Pri ceste smerom k pláži Haukland narazíme na drevené konštrukcie so sušiacimi sa treskami. Urobí mi to veľkú radosť, lebo myslím, že sezóna momentálne úplne nie je a veľa konštrukcií je teraz prázdnych. Tu je tresiek niekoľko stoviek, niektoré s hlavami, niektoré bez, ponad ne prehodená sieťka proti vtákom a pod nimi rybací smrad. Teda, pre mňa momentálne zo zvláštneho dôvodu vôňa. Zrejme, že mi to sem tak patrí.
Sušenie potravín je najstarší spôsob konzervácie a tunajší ľudia spoza polárneho kruhu tu takto tresky konzervujú už 6 000 rokov, čo im umožňovalo prežiť dlhú zimu bez hladu. Ryby je potrebné zbaviť vnútorností, aby sa potom zviazané za chvostovú plutvu mohli prevesené cez konštrukcie sušiť niekoľko mesiacov a usušené vydržať aj niekoľko rokov. A keď neskôr nadíde čas takúto tresku variť či piecť, rybu treba namočiť na niekoľko dní, aby vstrebala späť vodu a nadobudla pôvodný objem.
Polárny Karibik
Pláž Haukland má byť nórskym Karibikom. To teraz pod snehom celkom nevidíme, nám sa však viac páči, že pláži vieme dať prívlastok „polárna“. Tam, kam nedočiahne pri prílive more, je piesok zmrznutý. Celkom jasný deň nám navyše odkrýva krásny úkaz: v jednom mieste akoby slnko vysielalo nad obzor aspoň pár svojich lúčov ako pri svitaní a len o pár stupňov doprava sa zračí ružové svetlo ako pri jeho západe. Vôbec nevieme, kam sa tu od radosti pozerať. Snehom pocukrované vrcholce vybiehajúce z morských vôd nám vyrážajú dych a to meniace sa svetlo sa s nimi príjemne pohráva.
Z pláže Haukland obídeme do tvaru U horu, na ktorú sme pôvodne aj chceli vyliezť, ale veterná pláž Uttakleiv z druhej strany nás rýchlo presvedčila, že lepšie ako na ňu vyliezť bude zaliezť do tepla. Na Uttakleiv, ktorá je otvorená vonkajšiemu moru, burácajú vlny a sem-tam v ich hluku začuť len pár detí so sánkami z osady, ktorú v diaľke vidíme. Inak tu niet nikoho. Aj preto sa čudujem, pre koho je zapnutý radiátor vo WC domčeku pri pláži. Navyše som sa doňho ledva dostala. Otvoreniu dverí zavadzal veľký namrznutý závej, kvôli ktorému som sa cez škáru dnu pár sekúnd prebíjala.
Z Uttakleiv sa späť na Haukland dostávame cez zhruba kilometrový síce cestný tunel bez chodníku, ale autá sú tu na peších zvyknutí. Akurát je dobré si na seba navliecť reflexné vesty zo schránky na začiatku tunela a opäť ich vrátiť do podobnej schránky na jeho konci. V tuneli sme sa mierne zahriali, ale už by sme sa asi najradšej videli v teple našej chatky. Ochota vyjsť dnes ešte von je tým vyššia, čím vyššie je naše polárne KP. Cez deň bolo jasno, dobré znamenie, ale na večer prichádzajú zas oblaky, a hoci len po cca 6 kilometroch po rovine, prichádza aj únava. Z pozorovania polárnej žiary teda ani dnes nebude nič, takže namiesto nej môžem na zajtra pripraviť vianočnú polievku zo zeleniny a čerstvých kreviet a nervačiť sa s viazaním uzlov, ktoré mi podľa návodu z hry nájdenej v chatke vôbec nejde.
Hmla, sneh a tma dokopy nie je dobrý nápad
Včera sme asi mali šťastie na počasie. Bolo vôbec najviac vidno, ako sa len počas tohto obdobia polárnej noci dalo. Dnes je zamračené a je o poznanie väčšia tma, čo nás dosť mätie. Ráno sme dali zbohom našej krásnej rorbu chatke a cestou do ďalšej si odskočíme na túru na horu Ryten.
V lete ide o veľmi populárnu túru, ktorú si veľa ľudí spestruje aj zostupom z Rytenu na pláž Kvalvika. Nám za dnešných podmienok bude stačiť vrchol Rytenu, ale uvidí sa, kam to dobačujeme. „Toto je platené parkovisko,“ nepríjemným hlasom nás okríkne chlapík blížiaci sa k nám. Už len jeho správanie by nasvedčovalo tomu, že v lete tu musí byť ľudí na mraky, ktorých má na jednej strane akurát tak plné zuby, no na druhej strane mu to zarába asi aj celkom slušné peniaze. „Samozrejme, videli sme ceduľu,“ odpovedáme a pýtame sa, či nepovažuje dnešný vianočný výstup na Ryten za trochu nebezpečný. Vraj vôbec, pohoda.
Začiatok túry je zábavný. Z parkoviska vedie k hore drevený chodníček, ktorý v zime mierne kĺže, no stupiť vedľa tiež nie je dobrý nápad. Pri jednej z takýchto vedľajších stupají prídeme na to, že sneh zakrýva rozbahnené vresoviská pod ním. No, ďakujeme pekne, s tými už sme mali tú česť pred polrokom v Škótsku.
Stúpame slušným percentom hore, mierne posnežieva, no keď sa vyhneme výstupu po pravej strane, nad ktorým sa zubí veľký snehový previs, malo by byť všetko ok. Potom už to bude viac-menej len po hrebeni až na vrchol, ktorý v diaľke vidíme. Samozrejme, ono sa to vždy niekde „zašmodrchá“, len tak jednoznačne po hrebeni to nie je, alebo len nevieme, či ideme dobre. Zlaté zimné značenie v Tatrách či vo Fatre! Tu niet o turistickej ceste a nejakom značení ani chýru ani slychu a navyše začína pomaly a takmer potajomky prichádzať hmla. Stále sa posúvame k novému a novému bodu na horizonte, ale viditeľnosť sa jednoznačne zhoršuje.
„Obráťme to,“ navrhuje Andrej. Aspoň niekto tu má rozum. Ja by som to najradšej potiahla až na Ryten, ale Andrej už hmlu na horách v snehu zažil a doteraz spomína na to, ako netušil, či ide hore alebo dole alebo kam vlastne. Všetko hrá proti nám: hmla už zahalila aj hrebeň a vrchol Rytenu, ktorý sme ešte na začiatku túry videli, interval 4-hodinového denného šera sa nám pomaly skracuje, a hoci čelovky samozrejme máme, bude nám to prd platné, keď už ani naše stopy v snehu takmer nevieme nájsť. Dcéra bude našim majákom, jej neónovo oranžové lyžiarske gate ako jediné momentálne svietia do diaľky.
Rozhodli sme sa správne. Aj dvojica Američanov, ktorí práve prišli na parkovisko a čakajú na naše štyri bodky blížiace sa k nim, aby sme im zvestovali náš názor na dnešný výstup, sa radšej otáčajú a ani to neskúšajú. Sú Vianoce, a tak bude najlepšie, keď všetci zalezieme niekam do tepla a basta. V našom prípade do ďalšieho rorbu v dedinke Tind, predposlednej dedinke pred koncom Lofot.
