Po 5 hodinách cesty vlakom z Polonnaruwy, vystupujeme v meste Polgahawela. Hoci prípoj do Rambukkany na chlp stíhame, nevojdeme sa doň. Ľudia z neho už trčia, vopchať tam ďalšie 4 kúsky nevidím reálne, ale zrejme som sa na to pozrela len príliš európskym okom. Každopádne, berieme radšej tuk-tuky a za 20 minút sme v Elephant Freedom Project (EFP). Zajtra sa tu budeme starať o slona.
Kroky väčšiny turistov na Srí Lanke v snahe vidieť a zažiť slony vedú do slonieho sirotčinca v Pinnawale. Mne na tom ale niečo nerezalo. Na internete sa píšu kadejaké veci a bez vetra sa ani lístok nepohne. A pokiaľ nie som presvedčená, že je tam všetko s kostolným poriadkom a nemám z toho dobrý pocit, radšej to oželiem.
Potom som narazila na článok práve tu na tomto blogu, ktorý už bohužiaľ neviem nájsť. Autor v ňom písal o EFP a mne sa to hneď zapáčilo. Bolo rozhodnuté.
Prechádzka so slonom
Kumari má na nohách stále viditeľné jazvy. EFP ju zo zajatia vykúpili, reťaze jej sňali dole a nikto ju už konečne žiadnym ostrým hákom nepichá. Dnes Kumari ukazuje návštevníkom, že je oveľa krajšie sa o slona starať a čosi sa o jeho živote naučiť ako na ňom jazdiť. V EFP sa na slonovi nejazdí.
Aj my začíname pekne zrána hneď in medias res, keď nás koordinátor vedie na slonie ležovisko, ktoré ideme vyčistiť od riadne veľkých hnedých gúľ .... jej .... hmmm, výkalov. Za pomoci obrých rukavíc až po lakte ich poodhadzujeme preč a vtedy už prichádza aj Kumari. Najbližšiu hodinu trávime tým, že ju pešo nasledujeme po ceste hore briežkom, kde si celý čas odtrháva chobotom trávu a listy kaučukovníka, omotáva si ich chobotom a šup s nimi do úst. Popri tom nám koordinátor odpovedá na všetky naše otázky o slonoch, takže to, čo nám neukáže Kumari sama, nám dopovie on.
Celý čas ide popri slonici aj jej mahút, ktorý síce drží v ruke hák, ale nikdy ho na ňu nepoužil. Slony sú predsa len divoké zvieratá, ide teda o nariadenie vlády kvôli bezpečnosti. Mahút dáva sem-tam Kumari pár povelov ako my nášmu hafanovi doma, ale Kumari je ako veľké dieťa. Chvíľu porozmýšľa, pohúpe sa zo strany na stranu a pomaličky zabočí na cestičku tak, ako povedal mahút. Keď sa naje dosť trávy, podávame jej mesiačiky tekvice a ona si ich chobotom jemne berie z našich rúk a dáva do úst.
Čo sme sa o slonoch naučili?
denne zjedia zhruba 200 kg väčšinou rastlinnej potravy, čo znamená, že väčšinu dňa slon je; spí len 2 hodiny denne
aj slon má rád sladké maškrty a úplne najradšej má cukrovú trstinu; dokonca aj v prípade nutnosti podania lieku mu ho musia schovať do niečoho sladkého
chobot slona je veľmi silný; naopak chrbát je pomerne slabý, preto sa na slonovi neodporúča jazdiť
mahút, teda človek, ktorý sa o slona stará a najlepšie ho pozná, používa vyše 30 slov ako povely; je však pomerne náročné takto so slonom komunikovať, preto sa veľa mahútov radšej prikloní k používaniu dlhej palice zakončenej hákom, ktorá slonom ubližuje
samica slona je ťarchavá takmer 2 roky a ďalších 5 rokov sloníča kojí, preto majitelia slonov, ktorí si zarábajú napríklad vozením turistov alebo predvádzaním rôznych čísel, neradi slonice pripúšťajú, pretože by na niekoľko rokov prišli o svoj príjem
Rice & curry v (takmer úplne) našom podaní
Pred obedom sa vraciame do domu. Chceli by ste s nami pripraviť jackfruit?" pýtajú sa nás domáci, keď videli naše včerajšie nadšenie z tohto ovocia, ktoré rastie priamo pred ich domom. Do jeho prípravy sa zapojíme všetci a aj deti to ohromne baví. Najskôr jackfruit nasekáme, vylúpeme a ochutnáme ešte surový. Je riadne lepkavý, ale domáci naň majú fintu: po dokončení úvodnej prípravy nám na ruky lejú kokosový olej, potom si ruky vyšúchame novinovým papierom a až potom ich umyjeme mydlom. Jackfruit sme pokrájali, ochutili, potom sme vyškriabali kokos a naučili sme sa z neho robiť kokosové mlieko zmiešaním kokosovej dužiny s vodou a riadnym vymačkaním tekutiny. Ňou sa jackfruit po niekoľkých minútach varenia zaleje.
"OK, toto necháme variť a my teraz poďme okúpať Kumari," vyzývajú nás domáci. Kým zídeme dole k riečke, Kumari sa tam už rochní dole vo vode a mahút jej drhne kožu kokosovou škrupinou. Kumari má hotové kúpele, vidíme to na jej blaženom výraze v tvári. Aj my dostaneme škrupiny, drhneme ju, Kumari drží takmer bez pohnutia. Len občas slastne odfrkne chobotom vzduch smerom k vode a ležérne prehodí ucho z jednej strany na druhú.
Ide sa do školy
Na obed si zjeme, čo sme si navarili. Toto rice & curry je naozajstná mňamka. Poobede majú pre nás domáci už iný program - ideme do miestnej školy na hodinu angličtiny. Páči sa mi, že nás tam berú bežným miestnym autobusom a nevymýšľajú žiadne klimatizované taxi služby. V škole nás rovno vhodia do deja: "Rozdeľte sa do skupín a rozprávajte sa so žiakmi." Okolo nás zrazu sedí okolo 10 detí a rozprávame sa, o čom nám napadne. A keď si už myslíme, že máme všetky témy vyčerpané, máme sa presunúť k ďalšej skupine. A potom opäť. Fúha! Nakoniec odchádzame zo školy aj trochu unavení, ale zároveň nasmiati z občasných vzájomných nepochopení. A tá detská zvedavosť je okrem toho veľmi nákazlivá ... :-)
Zajtra zo Srí Lanky odlietame, a tak bol dnešok krásnou bodkou za našou cestou po krajine. Rodinné zázemie v EFP bolo neuveriteľne príjemné a mala som z neho naozaj dobrý pocit. Ak teda budete aj vy na Srí Lanke, môžem vám ho len odporučiť. Na Srí Lanke to navyše nemali v poslednej dobe jednoduché - teroristické útoky pred niekoľkými rokmi a nasledovná korona tamojší cestovný ruch veľmi ovplyvnili. A Kumari zje toho naozaj veľa :-). Som presvedčená, že podpora tohto projektu padne na úrodnú pôdu. Za všetko hovorí už len to, že zážitok s Kumari vám - a vlastne aj samotnej slonici - domáci doprajú v malinkej skupinke, aby to bola príjemná skúsenosť pre obe strany.
Srílanský verdikt
Ako na nás Srí Lanka zapôsobila? Museli sme si trochu zvyknúť na oveľa väčšiu začmudenosť tunajších miest, na väčší bordel, odpadky a srílanské vnímanie času. Našli sme tu však aj krásnu prírodu a predovšetkým veľmi milých ľudí. A doteraz si sem-tam doma uvaríme čierny čaj s mliekom :-).
