Asi preto, že rozdiel nepoznajú, noc tu momentálne neexistuje. Vtáky spolu s nekonečnými počtami oviec nám počas karantény robia najväčšiu spoločnosť. Na rozdiel od nich sa my ale snažíme o dôsledné dodržiavanie dňa a noci, čo sa dá docieliť len dôkladným zatemnením okien rôznymi hrubými bundami a dekami, ktoré sme v chalupe našli. Tenučké závesy nie sú v tomto smere žiadne terno.
Slovenský rytmus dňa a noci sa nám úplne dodržiavať aj tak nepodarí. Takmer každý deň sa až pred polnocou zbadáme, že je už čas ísť spať. Na druhej strane tu ale majú kosačku na trávu so zabudovaným predným svetlom! Cool vecička. Počas polárnej noci sa to zdá byť dobrý nápad, ale nám vŕta v hlave, či aj vtedy treba trávu na Islande kosiť.
Všetky dni v chalúpke sú rovnaké a rozdielne zároveň. Doobedu robíme väčšie túry, poobede menšie. Doobedu bez mobilu, poobede s mobilom. Podľa karanténnych nariadení môžeme chodiť na malé prechádzky, takže mobil brávame len na tie. Doobedu sme akože na chate a prípadne spíme, ak by niekto z islandského ministerstva pre dodržiavanie karantény volal. Ani doobedu síce nestretávame nikdy nikoho a naša karanténa je teda úplne korektná, ale logika v tej dobe nie vždy fungovala a nechceli sme riskovať pomaly až vyhostenie z krajiny.
“Dobrý deň, plynie tretí deň vašej karantény. Dodržiavate ju?” ozve sa jedno poobedie v mojom telefóne. Uf, sme odfajknutí. Ešteže volali až poobede.
Dlhé údolie s jedným kopcom za nami a druhým pred nami nám dáva adekvátne možnosti na vyblbnutie počas všetkých dní v chalúpke. Nie je to na škodu, aspoň sa zoznamujeme s islandskými podmienkami. Napríklad:
s nekonečnými plotmi vo forme drôtov kvôli ovciam, ktorých denne prekročíme niekoľko
s prekrásnymi machmi a mäkkučkými trsmi trávy, ktoré ale v sebe ukrývajú jednu zákernosť – skryté jamy
s kameňmi lávového pôvodu, ktoré vedia byť sakramentsky ostré
s ovcami, ktorých je na Islande viac ako ľudí a sú úplne všade – na cestách, na strmých úbočiach, vo vnútrozemí, kde široko-ďaleko nie je žiadne obydlie
s našimi prvými islandskými vodopádmi, ktoré už tu – v tichej doline bez turistov – dávajú tušiť, že tunajšie vodopády sú niečo extra
A tak jeden deň štveráme na kopec za nami (neúspešne; zvolená výstupová cesta nebola najšťastnejším riešením), druhý deň sa vyberieme cez tie zradné trávy až „k plotu na konci sveta“ a aby toho nebolo málo, poobede zas „na koniec potoka“, až zrazu skončíme na kopci pred nami. Ďalší deň sa ocitneme v malom kaňone a ten posledný tentokrát úspešne zavŕšime expedíciu na ten 700-metrový kopec za nami, hoci lávové suťovisko pred záverečným výstupom na hrebeň (tu veľa hôr vyzerá skôr ako stolové hory bez výrazného vrcholu) dá nohám a pri pošmyknutí hneď aj rukám (spomínané ostré kamene) celkom zabrať. Dole schádzame malým kaňonom, či skôr špárou v kopci, čo považujeme za osobnú výzvu a zisťujeme, že sme v takom skrytom mieste, že aj ovce sa tu kamarátia biele s čiernymi. Inde si udržiavali odstup.
Nechytať! Jedlo je na prídel!
Ďalšou kapitolou je jedlo. Veľkou kapitolou. Jedlo, ako sa veľmi rýchlo ukáže, máme totiž na prídel. To je nová skúsenosť! Deti v puberte a večne hladný Andrej si pýtajú svoj tradičný denný príjem kalórií a tak to vyzerá, že môj nákup potravín na Slovensku bol žalostne slabý. Fakt neviem, čo by sme robili bez toho tajného, ale aspoň akého-takého dokúpenia zásob po ceste na chalúpku. Potraviny podliehajú teda prísnej časovej a osobnostnej deľbe, pričom tri z nich získavajú naše špeciálne uznanie:
Mäsové výrobky sa nám síce celkom podarilo dokúpiť v lokálnom obchodíku, ale chlieb k nim chýba. Také tie suché ražné plátky, ktoré sme zo Slovenska pôvodne ani nechceli brať, sú teda veľkou záchranou za ozajstné pečivo.
Spomínaná éterická baranina z predošlého blogu. Varenie týchto klobások totálne zaúdilo celú chalupu vôňou tak prenikavou, že slovo ´vôňa´ sa už k tejto baranine ani priznať nechcelo. Škoda, že kamera zachytí len obraz. My si ten „odér“ ale budeme ešte dlho pamätať.
Tamtadadá..! Špeciálnu cenu získava – japonská barbecue omáčka! Vlastne sme k nej prišli úplnou náhodou. V islandských požičovniach obytných dodávok majú pekný zvyk: tí, čo prenájom končia, odložia nespotrebované veci, ktoré im už nie je treba, na špeciálnu poličku a tí, čo prenájom začínajú, si ich môžu zobrať. Aj to je jeden zo spôsobov Islandu, ako si chrániť krajinu pred zbytočným odpadom. Nás zas táto omáčka zachránila pred jedením cestovín, párkov a v podstate takmer hocičoho ďalšieho na sucho. Navyše bola chuťovo bombová!
Naša karanténa končí krásne symbolicky – najskôr nevinným relaxom v horúcej kadi (ktorú sme využili takmer každý večer ... až polnoc ), do ktorej sa k nám po chvíli pridali domáci spolu s ich bratom a švagrinou. Neboli sme s nimi celý týždeň a až teraz im dochádza, že sme tu vlastne museli tráviť karanténu. Sú ale statoční, svoju podporu nám dávajú najavo kolujúcim pohárikom whisky. Bola z toho úžasná kaďová islandská žúrka neskoro do večera pri polnočnom slnku, śkotskej whisky a islandskom pive. Sľubujeme si, že len čo prídeme domov, pošleme im slovenskú slivovicu!
Dlhá cesta na slobodu začína
Vstávam s bolesťou hlavy, ale z chlastu to nebude. Cítim sople niekde v čelných dutinách, čo je „ideálny“ stav na vykonanie dnešného povinného PCR testu. Som z toho pekne v strese, lebo po 5 dňoch v karanténe by som si zo všetkého najmenej želala stráviť v karanténe ďalšie 2 týždne a odletieť domov zo síce časovo pomerne dlhej dovolenky, ale bez toho, aby sme z Islandu videli čosi viac ako letisko, cestu a jedno skryté údolie.
Kvôli testom sa trepeme nazad do Reykjavíku, kde si vystojíme polhodinový rad, aby nám strčili dlhokánsku vatovú tyčinku až takmer do mozgu. Islanďania sú v tomto smere praví drsní Vikingovia, vôbec sa s nami nemaznajú. Ešte stále by sme sa ostatných verejných miest mali zdržať a vrátiť sa nazad do karantény. Výsledky budú večer, prípadne zajtra. Zásoby jedla sa však minuli doslova a do písmena na nulu, jesť potrebujeme, a tak nám blízky obchod Bónus padne vhod, čo zavŕšime rovno dvojitou dávkou typických islandských hotdogov. Ich chvatné zjedenie je jasnou reakciou na 5-dňový karanténny absťák normálneho jedla.
No dobre, vážení! A kam teraz?
