Táto séria blogov bude z Balkánu a každý sa bude venovať jednej z 5 vybraných krajín. Prešli sme ich toto leto na obytnej dodávke, síce trochu z rýchlika, ale inak sa ani nedalo... (🥵 = horúco)
Chorvátsko na opačnom konci
„Však sa to nejako vyvrbí,“ chlácholíme sa, keď už sme na ceste. Vtedy sme ešte netušili, že vychytáme dva najteplejšie týždne leta, ktoré sa ledva dali prežiť na Slovensku, nie to ešte na Balkáne. Mysleli sme si, že hory nás spasia...
„Tam na tráve pri vode to bude krajšie ako tu na štrku,“ vravíme si naivne a dodávku parkujeme v chorvátskom kempe Suza Baranje na opačnom konci Chorvátska, ako sa väčšinou zvykne. Za rohom je tu Dunaj, nie Jadran. O 5 sekúnd neskôr sa presúvame späť na ten štrk, aby nás otravovalo aspoň o 5 % menej komárov. Najlepšie miesto ale bude aj tak pri weckách, a tak večer trávime pri nich. Radšej WC ako komáre.
Majiteľovi kempu sme sa zrejme zapáčili, na cestu do Bosny nás vybavuje fľaškou vína ako pozornosť podniku. Vrelo mu ďakujem, lebo medzi milión inými vecami som zabudla z domu vziať aj víno. „Bosna je najkrajšia krajina na svete,“ vyprevádza nás.
So psom
Tentokrát po prvý raz berieme so sebou aj Laylu – našu trojročnú fenku bieleho švajčiarskeho ovčiaka. Andrej ju chcel vziať už vlani do Škótska, ale za prvé som sa bála, že bude furt mokrá a zablatená, čo by pri ďalších 4 ľudských tvoroch v malej obytnej dodávke nebolo nič príjemné a za druhé, bola som si tiež vedomá toho, že by si to vyžadovalo veľa kompromisov. Pri niektorých aktivitách by s ňou musel niekto ostať, aby si to užili aspoň zvyšní traja.
Väčšinu Balkánu sme chceli stráviť na horách, a to sa Layle páčiť bude a bude môcť s nami aj takmer všetko absolvovať. Na jej prítomnosť si však na začiatku chvíľu zvykám. Deti sú už veľké (jedno dokonca čerstvo dospelé), odvykla som si dávať na niekoho na ceste pozor. „Kde je Layla?“ prichytíme sa párkrát. Ešte že je to ozajstný strážca nášho 4-členného stáda a príliš sa nikdy nevzdiali. Pár kompromisov si cesta s ňou nakoniec síce vyžiada, ale nebude to nič extrémne. Skôr sa na nej veľakrát aj nasmejeme.
Naše tretie dzecko
Layla cesty už zvláda, ale prvé dva roky bola prisámvačku ako ozajstné decko, čo ledva zvládalo 20-kilometrovú cestu, pretože jej bývalo zle. Teraz všetko prespí – v cudzom prostredí nás bude chrániť o to viac ako doma, k tomu kopec fyzických aktivít, a tak každú cestu v dodávke využíva na spánok. Chvalabohu. Vďaka tomu ju nespozoruje ani jeden colník, hoci hranicami bude prechádzať dokopy 11x. Papiere na ňu vybavené samozrejme máme, ale ak nemusíme, nechce sa nám to na žiadnej hranici riešiť.
V Bosne nás vítajú mešity, často rozostavané či neomietnuté domy a v dedinských oblastiach milí ľudia. „Spali sme už v toľkých kempoch a stále ma dokáže nejaký prekvapiť!“ obzerám sa neveriaco okolo seba v kempe Ollywood nad Sarajevom. Zamestnanec Andy sa snaží našu dodávku vmanévrovať do priestoru, kde vraj očakáva príjazd ešte jedného či dvoch ďalších kúskov. Ollywood kemp je presne ako z tých vtipov o ázijských autobusoch či afrických autách – tam, kde si myslíš, že sa už tlačíme, sa narve ešte raz toľko ľudí. Tak toto je Ollywood nad Sarajevom. Výhľad večer na svetielka mesta je nádherný a Andy je zas bezprostredný fanúšik a bývalý futbalista, s ktorým večer na tablete pozeráme EURO 2024 duel Nemecko : Španielsko.
Čo s tebou, Sarajevo?
Sarajevo ma nijako neohúrilo. Ja viem, že malo a aj by, ale nie uprostred plnej sezóny. Atmosféru by mu rozhodne nebolo možné uprieť, no na tejto ceste bude pre mňa úplne najviac pozorovateľný turizmus a jeho vplyv na miesto zo všetkých našich predošlých ciest. A toto je prvé z tých miest. Krásne sarajevské ulice sú plné ľudí, stánkov s cingrlátkami a reštaurácií ponúkajúcimi tradičné jedlá. „Ak môžem poradiť, vybral by som si toto, je to veľmi dobré,“ prihovára sa nám muž, keď nás škŕkajúce žalúdky prinútia do jednej si sadnúť. Oči mi zoskenujú v rýchlom slede ceny na lístku. Samozrejme, radí nám to najdrahšie. Už viem prečo, nebol to náhodný hosť pri vedľajšom stole. Čašníčka je otrávená piksľa, jedlo priemerné a Angličan od vedľa sa sťažuje, že víno v jeho pohári je zlomené.
Späť hore do Ollywoodu sa prejdeme starými tichými strmými uličkami, v ktorých autá radšej parkujú s prednými kolesami vytočenými do strán, ak by im ručná povolila. V obchodíku dokupujeme jedenapóllitrovku vody, v ktorej chceme na pešie výlety a túry nasledujúce dni nosiť Layle vodu. „Tak tomuto neuveríte!“ vychádzam víťazoslávne z malého obchodíku po ceste a v ruke zvieram fľašku s nápisom Lejla. S takým menom by tu na Balkáne mohla byť miláčikom publika, ale keďže nie je vo svojom prostredí, má až prehnanú potrebu nás chrániť. Aj tento večer ju z toho úplne odvalí a cez futbal sa evidentne pýta do domčeka (do dodávky). Určite si v duchu vraví, že nechápe, ako toto môžeme volať dovolenkou; veď ona musí byť neustále na stráži.
Olympijská bobová dráha
Centrum mesta meníme ráno za horu Trebević, ktorá k nám pasuje oveľa lepšie. Ako športovým nadšencom sa nám oveľa viac páči túlať sa „ulicou“ olympijskej bobovej dráhy z roku 1984 ako ulicami mesta. A Layla z nej má hotové ihrisko. Dráha má svoj bosniansky nádych surovosti a vlastne sa mi páči, že nie je moderne vyblýskaná a povýšená na ozajstnú pamiatku. Na viacerých úsekoch si ju už do parády berie príroda – trávy, machy, kroviny. A sprejeri. Niekde je dráha rozpoltená či trčia roxory, a to vo mne ešte viac umocňuje silu olympijskej minulosti. Netreba však tiež zabúdať, čo sa tu odohralo medzitým. Táto kedysi slávna stavba, jedna z najnákladnejších pre účely olympiády, ako aj jedna z najrýchlejších a najbezpečnejších bobových dráh na svete, sa používala pre súťaže svetového pohára až do vypuknutia vojny začiatkom 90. rokov. Neskôr sa však premenila na palebné hniezdo.
Na hore Trebević by sa dalo zabaviť. Mala som tu v blízkosti vyhliadnutú aj prvú z balkánskych ferrát, ale dni s vysokými teplotami už nastúpili a v stene by sme sa momentálne upiekli. Hádam sa to podarí v Čiernej Hore, či v Kosove.
Najvyššie položená trvalo obývaná bosnianska dedina
S bruchami plnými od prvých burekov míňame dedinky, tie postupne rednú, asfalt končí a my ťaháme na dedinku Lukomir, najvyššie položenú trvalo obývanú dedinu v Bosne a Hercegovine. Plán bol iný, pôvodne sme chceli zakempovať pri inej dedine a na druhý deň si cez Lukomir urobiť 15-kilometrovú túru. Trochu sa totiž obávam, že Lukomir už nepatrí domácim, ale turistom, a tak tam nemusíme tráviť priveľa času. „Lukomir je vyššie v horách a určite viac zasadený do prírody ako Umoljani,“ presviedča ma Andrej, aby sme zmenili nočnú lokalitu.
Cesta do Lukomiru je ako cesta do Omalo. Takého bosnianskeho Omalo. Hory nie sú také vysoké, ani zrázy také hlboké a cesta tam asi o 60 km kratšia, ale aj tak nám to gruzínske dobrodružstvo trošičku pripomína. Stúpame stále vyššie a vyššie hlinenými cestami uprostred lúk, po ktorých sa preháňajú kone, alebo nimi bača vedie svoje kravy. Layla je zvedavá, pri tejto pomalej jazde krajinou má dovolené vykúkať z okna spolujazdca. Keď však v diaľke zacíti a o chvíľu zočí aj ovce, ozvú sa v nej gény ovčiarskeho psa a celá bez seba vyskakuje prednými labkami do okna. V očiach má svoje psie šťastie a už len kvôli tomu sa cesta do Lukomiru oplatí.
Nakoniec ani dedina samotná nie je na tom z pohľadu novodobého turizmu až tak zle. Zrejme som bola pripravená na horšie. Dedinka je to maličká s pár malými domácimi reštauráciami a milými ľuďmi. Niektorí susedia hneď za dedinou kosia trávu a ich ženy ju zberajú, ďalší sa snažia cez plot predať svoje tradičné pletené výrobky. Neviem, či im uprostred leta tento obchodný zámer vychádza, mne je teda teplo už aj pri pohľade na vlnu. Dedinka už síce naozaj pritiahla aj instagramových turistov, ale stále sa mi zdá, že prevažujú tí, ktorí skutočne prišli aj na túry do hôr a to je fajn.
Takmer divoká noc v horách
Zajtra si tu aj my plánujeme urobiť nejakú túru, ale rozhodli sme sa, že prespať sa vrátime o kúsok ďalej. Cestou do Lukomiru sme zahliadli pár pekných miest, kde môžeme byť sami v prírode. Luxus obytnej dodávky nám dovoľuje nocovať tam, kde cítiť vôňu horských lúk a kravských lajen a tomu sa predsa nedá odolať. Zakotvíme pod kopcom, na ktorom sa pasú ovce a v prenosnom ohnisku urobíme malý ohník, ktorý nás po zotmení bude trochu zohrievať. Takých večerov na tejto ceste veru veľa nebude, kedy by sme sa potrebovali zohriať externým zdrojom. Dokonca aj spacák si v noci viac pritiahnem k brade.
Príde nás okuknúť miestny štvornohý strážca svojho stáda oviec. S Laylou sa trochu oťukávajú, ale pomerne rýchlo sa skamošia a naháňajú sa okolo dodávky. „Myslíš, že by Layla z fleku vedela, čo s ovcami robiť, keby ich zrazu mala ísť pásť?“ zamýšľajú sa deti. „No, myslím, že gény by jej niečo naznačovali, ale asi by to bolo také nejaké neokrôchané, že jej kamoš by sa na nej riadne zabával, ako to robí,“ smejeme sa pri tej predstave. Možno nás začul, lebo o chvíľu sa pastiersky pes porúča a uteká za stádom, akoby Layle vravel: „Sorry, kamoška, ty si na dovolenke a môžeš si užívať. Ja som sa pohral a musím zas do práce.“
V malej obytnej dodávke je nás s už veľkými deťmi celkom dosť, a tak brávame aj malý stan. A to máme tento rok so sebou ešte aj to tretie dzecko – psa. Viac priestoru (a priestoru pre seba) si každú noc niekto rád zvolí. Túto noc je v stane dcéra, ale keď už pomaly spí, voláme ju pekne do dodávky. Nevedeli sme, ako je to tu s medveďmi, a tak sme sa opýtali umelej inteligencie. „V oblasti okolo Lukomiru žijú medvede, vlci, rysy, diviaky aj líšky,“ píše postupne. To je o 5 druhov zvierat viac, ako sme chceli počuť. V dodávke dnes budeme spať teda všetci piati. Možno sme to nakoniec ani až tak neprehnali, že sme dcéru zavolali na noc dnu. Ovce uprostred noci z asi kilometer vzdialeného salaša hlasno mečia a psy zúrivo brešú riadne dlho, a nech už bola príčina akákoľvek, tomu v stane by zrejme nebolo do spevu.
Ochladiť sa si to pýta
Z chladnej noci je po vyjdení slnka razom opäť horúci deň. Aspoň že tu v horách trochu pofukuje a spríjemňuje našu túru k Studenému potoku. Zapotíme sa aj tak, hoci hlavne nad turistickými značkami, vďaka ktorým si urobíme riadnu zachádzku. Ich logickosť nám niekedy uniká a rozhodne to nie je len v nás. Aj nemecký pár navigujeme na správnu cestu, keď pochopíme, že nás Bosna zaviala inam, ako mala. Nemci sa však stratili asi tak či tak, lebo k Studenému potoku dole do doliny nakoniec neprišli vôbec. Potok už bol potrebný, nutne sa musíme všetci schladiť a darí sa to veľmi rýchlo. Je naozaj studený až brrr. Stúpanie nazad do Lukomiru nás však samozrejme veľmi rýchlo opäť zahreje, ale aspoň sa držíme značnú časť cesty medzi stromami.
V Lukomire si dáme bosniansku kávu, polievku a na Balkáne všade prítomné mäso a zberáme sa preč, hoci sa mi ani veľmi nechce. Predošlá noc bola taká krásna, že Andreja ukecám, aby sme ostali ešte na jednu a oblasť Lukomiru ešte neopúšťali. Možno by sme sa po niekoľkých desiatkach kilometrov zbadali, že nevieme nájsť žiadne pekné miesto na spanie a len by sme ľutovali, že sme bosnianske kopce opustili zbytočne skoro. A tak len o čosi viac zídeme pod Lukomir na miesto, kde ešte stále nie je asfalt... „Dokedy tu ten asfalt nebude?“ Zrejme to bude bohužiaľ len otázka času. Cesta do malebnej dediny v horách, na ktorej si motorkári užívajú offroad a peší turisti aspoň akú-takú zabudnutosť miesta, sa časom určite pokryje asfaltom, aby do dediny priviezla viac turistov a vyšší zárobok pre domácich. Za cenu toho, že dedina stratí svoje čaro. Kiežby na to existovalo nejaké správne riešenie pre všetkých...
Stačilo pár výškových metrov a noc tu bola oveľa teplejšia a ešte k tomu aj bez medveďov. „Figu! Ráno otvorím stan a pred ním rovno tri medvede, čo pijú z Laylinej misky vodu,“ ukazuje Andrej smerom za dodávku na tri obrovské pastierske psy, ktoré snáď prevyšujú výšku nášho malého stanu. Stádo oviec obchádza z každej strany našu dodávku a mieri vyššie do hôr. Layla za nimi pozerá a len naše povely ju držia na mieste; inak by sa za nimi už rozbehla. Gény neoklameš.
