Oblasť Tušeti ma lákala o čosi viac ako Svaneti s jej známou dedinkou Ušguli. Vedela som, že oboje možno počas našej cesty v Gruzínsku nestihneme. Vybrala som si Tušeti.
To nie je zadarmo?
Vyrážame z Gudauri, kde sme nakoniec bez energie hľadať nocľah nadivoko skončili po včerajšom výstupe pod Kazbeg v Gudauri Hut Hotel – jasnej gruzínskej obdobe našej Chaty Kosodrevina na juhu Chopka. Obe majú svoje lepšie časy za sebou, tu sa ešte aj podlaha v izbe zvažuje; škoda, že nemáme vodováhu. Nám sa tu však páči, chata má svoj nenútený šmrnc a milú recepčnú, ktorej nechtiac takmer odídem bez platenia. Ešteže mi napadlo ísť ju pohľadať. "Dovi," kývam jej zo schodov a posunkami ukazujem, že kľúče jej nechávam na recepcii. "Veď ste nezaplatili," odpovedá. Bože môj, trapas, úplne som si odvykla od platenia za evidentne akékoľvek trávenie nocí v Gruzínsku :-).
Hodina sem, hodina tam
Sme zvedaví, kedy prídeme do Omalo v regióne Tušeti na severovýchode Gruzínska. Na mape je to síce pomerne blízko, ale má to byť celkom seriózny offroad. Ani odhady navigačných appiek sa nevedia zhodnúť a ponúkajú nám časy od 3:43 do 5:20, môžeme si vybrať. Netrafí samozrejme zďaleka ani jedna.
Dole pod Gudauri v jednoduchej dedinskej pumpe u uja s milým výrazom v tvári dotankujeme nielen benzín, ale aj plyn do bomby na varenie. U nás je tento postup zakázaný. “Plynové fľaše sú tlakové nádoby, ktoré podliehajú prísnym kontrolám a musí sa s nimi zaobchádzať ako s rizikovým materiálom," vraví internet a pokračuje: "Na Slovensku sa takéto prázdne nádoby vymieňajú ako vratné fľaše.” V Gruzínsku si o tom myslia svoje, na benzínkach bežne vidieť veľké LPG nádrže. Ujo nám bombu raz-dva odplombuje, doplní plynom a znovu zapečatí. Hádam to robil už tisíckrát a vie, ako na to…
Práve pri tejto benzínke odbáčame na úplne iný smer a každú chvíľu čakáme offroad. Stále však nič, len sa motáme v sovietsky vyzerajúcich mestečkách a dedinách a Gruzínsko upodozrievame, že Omalo už nebude Omalom a do dedinky v srdci kaukazských hôr už vedie nová vyasfaltovaná cesta. Óóó, ako sme sa len mýlili!
Začína to totiž takto: rôzne dlhé asfaltové úseky sa striedajú so štrkovými, často s malinkými odstupmi. Akoby nevedeli potiahnuť asfalt doslova pár metrov do ďašieho úseku. Lenže za dedinou Pshaveli sa to už začína naozaj. Sme vo výške okolo 500-600 m.n.m. a Omalo má byť čosi cez 1800 m.n.m.
Už po 100 výškových metroch prudkých stupákov, ostrých zákrut a hlbokých zrázov chcem byť konečne v Omalo. Sem-tam, alebo aj takmer stále, ani nedýcham. Som vďačná aspoň za tých pár kratučkých spevnených úsekov, ktoré asi voda podmáčala príliš na to, aby tam nenastali ďalšie zosuvy pôdy. Popri ceste je už aj tak dostatok krížov a pomníkov.
S každými nastúpanými 100 metrami sa teším na záver. Lenže, parom to ber, niekde sa zase musela stať chyba! V mojej vysnívanej výške 1800 m.n.m. to vôbec nevyzerá na koniec! Žiadna dedina tu nie je! Práve naopak, zreteľne vidíme cestu, po ktorej pôjdeme, ako sa naďalej zarýva do úbočia zelenej hory a donekonečna stúpa. Akurát tie neprestajné zákruty trochu poľavia, lebo aj Andrej hlási, že po 25 km konečne zaradil dvojku na prevodovke.
Vystúpame nakoniec do viac ako 2900 m.n.m., z čoho je jasné jediné: zhruba 1000 výškových metrov musíme zas zísť dole. Až potom v Omalo si prečítam, že sme zdolávali vraj najvyšší európsky zjazdný priesmyk Abano pass zdolateľný len od júna do októbra. V ostatných mesiacoch je Omalo úplne odrezané od sveta.
V priesmyku Abano si myslíme, že väčšinu cesty máme za sebou … óóó, ako sme sa opäť mýlili! Zostup je rovnako nekonečný, ak nie aj nekonečnejší, kilometre akoby neubúdali. Som však rada, že premávka tu vlastne ani nie je a ak už aj je, autá sa dopredu vidia a hneď hľadajú miesto, kde sa jeden druhému dokáže celkom bezpečne vyhnúť.
Nejdem to naťahovať, hoci tá cesta naozaj nemala konca … už mali veru všetci toho plné zuby. Do Omala prichádzame po 4 hodinách čistého offroadu alebo po 7 hodinách (!) čistého času jazdy z Gudauri, takže najpresnejšia navigácia sa sekla len o vyše hodinu a pól. Ani to samotné Omalo už nemáme dnes energiu skúmať. Aj tak sme presvedčení, že noci tu strávime radšej hneď dve. Ani trochu nemáme chuť si to hneď zajtra celé zas zopakovať v opačnom smere, pretože Omalo je na svojom konci sveta, kam vedie len táto jediná cesta. Ďalej na sever sú autom nepriechodné hory Kaukazu a hneď za nimi, 30 km vzdušnou čiarou, Čečensko.
Kempovanie v učebnici prírodopisu
Kempujeme hneď za dedinou vo svahu kopca. Večer, keď už je všade tma a konečne si v kľude sedíme pri ohni, nám hneď za chrbtami čosi zaduní. To kone vybehli z lesa a utekajú stráňou. Skoro sme pustili do gatí!
Takmer stále máme návštevníkov - po koňoch prichádzajú ovce, ktoré nič neriešia, ale zato ich vodca v podobe ovčiarskeho psa si na nás pekne posvieti. Potom vedľa po strome cupitá hore veverička a opodiaľ lenivo ležia kravy.
Diklo, Dartlo, Shenako,…?
Do ktorej z tradičných dedín sa vyberieme? Vzdialenosti medzi nimi sú všetky pomerne rovnaké, takže toto rozhodovacím kritériom nebude. Voľba nakoniec padá na Dartlo asi 11 km od Omalo. Začína to pekne zhurta – najskôr prudko zbehneme dole, aby sme si zas pekne vyšľapali na protiľahlý kopec. Slnko začína pripekať, takže už keď sa dostaneme do bodu, ktorý je jednoducho oproti nášho auta, máme celkom dosť. Našťastie sa cestička norí trochu aj do lesa, máme teda aký-taký tieň. Už niekde po 3 km sme na vrchole a odtiaľ len klesáme. Lenže, čo ide teraz dole, pôjde nazad hore...
Dartlo je náádherné! Už aj Omalo sa mi včera pri príchode zdalo krásne s pevnosťou Keselo nad ním, ale Dartlo je úplne vystrihnuté z minulosti. Drevené domy s vyrezávanými balkónmi, bridlicovými strechami a niekoľkými kamennými strážnymi vežami. Je tam úplné ticho napriek tomu, že niektoré domy fungujú ako malé penzióny. Nával ľudí tu ale určite nie je, dokonca to vyzerá tak, že momentálne sme v dedinke hádam jedinými turistami.
Poprechádzame sa po dedine a vojdeme aj do pár opustených domov. Stále nám nie je jasné, ako kedysi ľudia v týchto super odľahlých kaukazských dedinách dokázali žiť. Niežeby nám to aj teraz neprišlo ako úplne odtrhnuté od civilizácie. Veď takej sanitke musí trvať aspoň 5 hodín, aby sa sem dostala! A turisti? Myslím, že tiež ich sem príde len pár takých zblúdilých, čo sú na niekoľkodňových trekoch cez kaukazské dediny po vlastných. Tí, čo prídu autami, si často úplne vystačia s Omalom. Ani my sme na spiatočnej ceste nestretli jediného pešieho turistu, také je to tu odľahlé.
Cesta nazad do Omalo prebehla oveľa viac v pohode, ako som si myslela. Určite aj preto, že poobedňajšia hodina nám robila lepší tieň ako tá predpoludňajšia. Lenže 22 km je samozrejme 22 km, to neoklameme, a tak sa už všetci tešíme na našu provizórnu sprchu. Tá je studená a teraz pred 6 podvečer sa už navyše odohráva aj v tieni borovíc, takže ju nikto z nás nepredlžuje viac, ako je potrebné.
Čo by sme len za taký chlad dali už v nabližšom blogu!
