Už dávno som nepočula pilota takto sa prihovárať cestujúcim. Pozriem z okienka dole a jazero na jazere naozaj hovorí, že musíme byť nad Fínskom. „Vo finálnej destinácii máme – 7 °C a sneží.“ To je dobre, do Tampere totiž sneh ešte zďaleka nedorazil.
Bolo dobré rozhodnutie ísť cez polárnu noc za polárny kruh?
Ešte do včera sme pochybovali, či bola cesta do nórskeho Tromsø dobrým nápadom. Andrej sa práve vylízal z chrípky, ja som tak na pokraji, ale zrejme som ju od neho neschytala. O štyri dni sú Vianoce, Nórsko je drahé jak šľak, ešte tam ani nie sme a 350 km severne od polárneho kruhu je teraz tma väčšinu dňa. Od konca novembra do polovice januára tu totiž slnko nevychádza nad obzor. Lenže vždy som chcela vidieť Lofoty v zime, a hoci by bol na to zrejme lepší čas vo februári, kedy je denného svetla už podstatne viac, na Vianoce to bude mať svoje čaro. Navyše, decká majú prázdniny.
Keď pristaneme, otvoria sa dvere lietadla a vločky snehu odvieva na moju tvár v chodbičke ešte predtým, ako som vôbec stupila na schodíky, viem, že to bol dobrý nápad. Prílet do zimného tmavého zasneženého Tromsø je skrátka čarovný.
Už na viedenskom letisku bolo na niektorých ľuďoch podľa oblečenia poznať, či idú na Vianoce do tepla alebo ... do Tromsø. Po zasneženej dráhe precupitáme do malej studenej letiskovej budovy a hľadáme požičovňu áut. „Nech sa páči,“ podáva nám chlapík spoza pultu obálku s kľúčmi. Nič viac, žiadne inštrukcie, informácie, nič, za 30 sekúnd sme vybavení. „A kde máme hľadať auto?“ pýtame sa ho aspoň. Vraj tam niekde von na krytom parkovisku. Keď stlačíme odomknutie, hádam uvidíme bliknutie svetiel. Zlatý.
Až také jednoznačné to nebolo, trochu sme tápali, kým sme ho našli. Óóó, aké prekvapenie, hybrid, aspoň na pohonných hmotách čosi v Nórsku ušetríme. Vyhrievanie volantu zapnuté až priveľmi, Andrej zrejme použije rukavice ako izolant od tepla, nie od chladu, kým príde na to, ako vyhrievanie stíšiť.
Úvod do Nórska
Ako prvé, treba urobiť nákup. Hotely tu stoja dvojnásobok ceny súkromných ubytovaní cez airbnb, s ktorým som po minuloročnom sklamaní z Grécka musela vyfajčiť fajku mieru. Ušetríme teda čo-to na ubytovaní, aj na stravovaní. Variť si budeme sami, bude to lacnejšie aj lepšie, lebo vyzerá, že v Nórsku buď človek vysolí štvrtinu mesačného platu za obed pre štyroch v dobrej reštike, alebo vysolí zdravie svojho žalúdka za fast-foody. Keby tie ich hambáče a hotdogy aspoň chutili a podávali ich v kvalitnom pečive, ale toto tu je ako rozmočená ponožka. Pritom v nórskych obchodoch dostať kúpiť na naše prekvapenie celkom dobrý chlieb.
Vymotáme sa cez Tromsø smerom na východ; čakajú nás dnes ešte dve hodiny cesty smerom do Lyngenských Álp. To všetko len kvôli whisky! Aj deti si už tento rok zvykli, že whiska sa kde-tu medzi naše túry prešmykne. Ešte keby mi ten pán, čo v jeho dome máme už o 45 minút bývať, dal vedieť, ako sa dostaneme dovnútra. Cez zákaznícku podporu sa dostanem k jeho telefónnemu číslu a vytáčam. „Len si otvorte, je odomknuté,“ ozýva sa mi prívetivý hlas na druhej strane. Úplne sme zabudli, že sme v Škandinávii, chichoceme sa v aute. A to už sme v panike pomaly hľadali nové ubytovanie.
Čo vidieť a čo nevidieť?
Cesta je takmer prázdna, sneží a v tme sa rysujú obrysy hôr. Škoda, že ich nevidíme celé vo svojej kráse. Spolieham sa na to, že rovnako ako pred pár rokmi na Silvestra vo Fínsku, pár hodín šera tu hádam zažijeme. Veď sme len o 200 km severnejšie ako vtedy. Rozdiel oproti Fínsku tu však vidím v tom, že na moje prekvapenie, to tu nie je také opustené. Cestu takmer neustále lemujú nejaké domy. Nie je ich veľa, ale sú. Vo Fínsku to boli skôr také zvláštne zoskupenia 2-3 domov a zas niekoľko kilometrov nič. A potom zas a dookola.
Andrej už vo Viedni na letisku predpokladal, že – citujem – „do domu zrejme prídeme až za tmy“ ... haha. Starší dom oplýva nórskym staromódnym štýlom. Kopec rodinných fotografií v rámikoch dodáva domu hrejivú atmosféru, keď už tie podlahy sú také studené. Dom má pomerne veľa izieb, ale nemusíme sa dlho rozhodovať, v ktorých budeme spať. Majiteľ nám to vopred naznačil radiátormi v elektrických zásuvkách. V ostatných je zima ako v pivnici.
Ešte na jednu vec sme zabudli. Sťahujeme aplikáciu k pozorovaniu polárnej žiary a študujeme KP index. Indikátor geomagnetickej aktivity. Elektricky nabité častice slnečného vetra však chcú na stupnici od 0 po 9 momentálne dopadať na vrchnú vrstvu atmosféry tak v rozmedzí 0 až 1. Hádam sa to za tých našich 10 dní vystupňuje každý deň o jeden krôčik nahor.
„Stretla som len dvoch ľudí a na pleciach si niesli lyže,“ referuje dcéra zo svojho ranného behu, ktorý však vyzeral ako nočný – s čelovkou na hlave. Okolo 9.30 to ale predsa len prichádza. Šerí sa. Zima je poriadna a myslím, že slnko schované celý deň za obzorom sa tam bude len škodoradostne chichotať, že slnečné lúče nás tu veru neohrejú. Pár sekúnd bez rukavíc ťažko skúša moje odhodlanie urobiť pár záberov do filmu. Andrejovi prestáva vadiť, že vyhrievanie volantu v aute stále nevie nastaviť na nižšiu teplotu. Dilemu máme aj so synovým inzulínom. Ešte doma som mu pripomenula, nech zoberie aj chladiace púzdro – pre istotu, kým budeme v aute, alebo budeme náhodou bez chladničky. Teraz ale rozmýšľame, či ho náhodou nezačneme zahrievať. Von je -14 °C.
Najsevernejšia destilérka na svete
Polhodinovú jazdu do najsevernejšej destilérie whisky na svete si užívame obdivovaním ozajstných pohľadov na končiare Álp, nielen na ich obrysy v tme. Aj domy stále lemujú cesty, len ľudia nikde nie sú. Na uliciach, no ani v domoch ich nevidíme. Tie sú však vysvietené skrz-naskrz: v interiéri aj vonkajšími vianočnými dekoráciami. Možno sa všetci Nóri odišli zohriať na Maledivy. Len prečo sa všade svieti? Oni snáď neplatia za elektrinu?
Bivrost znamená v nórskej mytológii polárnu žiaru, ktorá symbolizuje magický most medzi nebom a zemou. Pre nás je to teraz magický most do tepla destilérie značky Bivrost, pretože vonku je v doprovode vetra taká zima, že sa nám ani cestu k bunkru z 2. svetovej vojny nechce ísť hľadať a radšej sa zašijeme do destilérky na kávu ... teda, pokým nám neponúknu tú whisky.
Prehliadky po Bivroste sa okrem nás štyroch účastnia ešte ďalší štyria ľudia. Je to komorné zoskupenie v komornej pálenici pôsobiacej rodinných dojmom bez prílišných regulí. Sem-tam čosi vyliate na zemi, sem-tam kvôli hluku dvoch pracovníkov v rovnakej miestnosti nepočujem výklad nášho sprievodcu. Ale nesťažujem sa, páči sa mi to. Je to tu taká severská originalita a trochu ako z núdze cnosť dokopy: veď napríklad na skladovanie sudov používajú spomínaný bunker a dokonca vraj aj arktická klíma má svoje jasné výhody, pretože teplotné rozdiely pod -20 °C v zime a nad +20 °C v lete zrenie v sudoch výrazne ovplyvňujú. Testovacie laboratórium vyzerá ako môj rozhádzaný neporiadok na pracovnom stole v malej miestnosti a tuším v nej cítim banán. Neviem, či ho pri stole pred chvíľou niekto konzumoval, alebo to bola súčasť novej testovacej whisky vzorky.
Fľaše všetkých destilátov, ktoré sa tu vyrábajú – to znamená aj vodka, gin a iné – majú v spodnej časti 3D znázornenie hory Jiehkkevarri, najvyššej hory Lyngenských Álp. Fľašky Bivrostu vôbec sú malým umeleckým dielom a to isté si myslím aj o chuti samotného Bivrost Arctic Gin. Buď som už strašne dávno gin nepila, alebo ma naozaj opantala chuť ľadovcovej vody z Lyngenských Álp. Navyše som sa bezhlavo zbláznila do prenikavo modrého dizajnu fľaše. Bohužiaľ, samotný Bivrost nám tu žiadnu fľašu nepredá. Podľa nórskych zákonov sa víno a liehoviny na osobnú spotrebu môžu predávať len v predajniach Vinmonopolet, štátom vlastnenej sieti obchodov po celom Nórsku, ktorá má od roku 1922 pomáhať v regulácii celkovej spotreby, a tým obmedzovať počet násilností, nehôd a zločinov spojených s alkoholom. Po degustačnom kalíšku whisky, ginu a aquavitu nám však nalejú.
„Nejako sa medzitým viac zošerilo,“ dochádza nám, keď o pól druhej poobede opúšťame toto alkoľadové kráľovstvo, že najviac svetla budeme môcť najbližšie dni očakávať medzi 11 – 12. Potom to už so svetlom ide z kopca. Cestou smerom na súostrovie Lofoty teda opäť budeme tie hory naokolo len tušiť. Aj domov poredlo, len kde-tu v tme svieti v horách čelovka.
Ach, tie nórske vzdialenosti
Spíme kdesi na polceste v oblasti Salangen. I keď, to som si skôr len myslela, že na pól ceste. Keď sa po večernej prechádzke usalašíme spokojne v tentokrát podstatne teplejšom airbnb (kde dokonca chodíme naboso) a radostne pozorujeme všetok ten sneh naokolo, úsmev zamrzne kvôli niečomu inému. Zajtrajšia cesta do mestečka Ballstad na Lofotoch bude trvať dobrých 6 hodín. Minimálne. Trochu hromženia v miestnosti, ale im sa to povie. Skombinovať možnosti ubytovania v málo osídlenej oblasti s počtom dní na dovolenku a ešte k tomu tak, aby nás to finančne nepoložilo, chcelo doslova čary. Nakoniec sú chápaví. „Aspoň budeme zas trochu pozorovať krajinu,“ vravia. Iné im neostáva.
Večerná sáčková polievka sa už vyťahuje z tašky, návod prekladáme z nórčiny a vraj do nej treba pridať mlieko. Bingo, aká náhoda, že si včera dcéra jedno šupla do nákupného košíka. Mierna nafúknutosť krabice a názov „kulturmjølk“ mi nahovára, že obyčajné mlieko to veru nebude. Nebude teda ani polievka, ale zato acidko je to perfektné!
