Bola to posledná kvapôčka na dorazenie. Hoci tie pred ňou boli oveľa závažnejšie, k úplnému výbuchu už potom stačí aj tá najmenšia maličkosť. Práve sme mali sedieť v lietadle na Island. Včera sme všetko zrušili, odvolali, presunuli,… Prvé koronové leto rozladilo všetkých. Island navyše tesne pred našim odchodom sprísnil pravidlá, a tak sme to vzdali. Keby sme čo i len tušili, za akých podmienok tam nakoniec poletíme o rok, chytáme sa za hlavu, čo sa nám na tom roku 2020 nepáčilo. Dnes je z toho milá historka, ale vtedy mi nebolo všetko jedno 😊.
A potom je tu ešte niečo. Mesiac po prílete z Namíbie diagnostikovali synovi cukrovku. Akú cukrovku?! Zdravo sa stravujeme, aktívne športujeme. Nemala som páru o tom, že existuje nejaká cukrovka I. typu, ktorá nesúvisí so životosprávou. Je to automimunitné ochorenie, kedy telo bojuje proti sebe a snaží sa vyzabíjať si vlastné beta bunky pankreasu. Po tomto útoku už pankreas nedokáže vytvárať dostatok inzulínu a regulovať hladinu glukózy v krvi. Trvalo len pár dní, kým sme pochopili, aké náročné ochorenie to je a ako veľmi nás to ovplyvní nielen doma ale predovšetkým na cestách – budeme musieť vedieť zrátať sacharidy v neznámych jedlách, aby si syn vedel aplikovať adekvátne množstvo inzulínu; budeme musieť lepšie plánovať športové aktivity, lebo veľa športu sa nekamaráti s veľa inzulínom a rýchlo vie viesť k hypoglykemickej kóme. Inzulín musíme mať za každých okolností pri sebe, najlepšie v chlade. Je toho priveľa a ja tým tento blog nejdem zahlcovať. Naše cestovanie bude odteraz v niečom iné a náročnejšie, ale naučíme sa, ako to zvládať napriek všetkému.
Dodávky sú fuč
Lietadlo odletelo bez nás, ale ak niekam nevypadneme, už nám asi vybuchne dekel. Korona neuveriteľne zdvihla dopyt po cestovaní, v ktorom si žijete sami so svojimi vlastnými vírusmi v pojazdnom dome, a tak máme aj my problém niečo na poslednú chvíľu zohnať. Autokaravany po celom Slovensku sú vybookované na celé leto a asi aj dobre. Niekoľkokrát sme v nich obehli Alpy a bolo to skvelé. Už dlhšie nás však lákalo vyskúšať si aj čosi menej nemotorné 😊. Obytné dodávky majú menej komfortu, ale sú rýchlejšie a spratnejšie na parkovanie. Ledva ledva sme ešte nejakú zohnali. Kam to bude? Voľba padla prekvapivo na Dánsko. “Veď nemá hory!” čuduje sa celá rodina. To nevadí, cítim, že má čosi iné …
Cez Česko je to celá večnosť, samé zápchy. Na dnes nám stačí prísť do Lipska, ktoré je presne na pól ceste do nášho dánskeho cieľa. Tam máme vytipovaný kemp čisto na prespatie, aby sme ráno frčali ďalej. Kemp má už ale na ten deň “ende-schluss”, závora o siedmej večer zaklapla, recepcia zavrela. Po 640 km máme toho akurát dosť a ďalší kemp odmietame ísť hľadať. Parkujeme opodiaľ na blízkom parkovisku pod stromami – na samotné prespatie ok, aj wecká pri recepcii tu máme, ale to sa tešíme predčasne. Po ďalšej hodine nám zavrú aj tie, čo už.
Naše auto je takmer nenápadné a bolo by z nášho pohľadu až do rána, keby sme medzi sebou neprehodili pár zbytočne rozladzovacích poznámok. “Okolo kempu je všade ostnatý drôt … zamykajú ho na dve brány … nie je tu blízko nejaká nebezpečná štvrť? …” – a Andrej má po bezstarostných snoch. Celú noc očakáva bandu zlodejov, stráži nás v polospánku do rána, ale je to chlap z ocele a kombinácia 640 km + 2 hodiny spánku + 640 km ho určite nezloží 😊.
Čo nás takmer zloží všetkých na druhý deň, je návšteva McDonald´s. Je to celkom irónia, že do mekáču sme nikdy nechodili a teraz so synovou cukrovkou sa nám javí ako záchrana. Pri každom jedle vraj uvádzajú presný počet sacharidov, navyše jedlo máme na tácke viac-menej hneď a nemusíme odhadovať, kedy nám ho donesú, aby si naň syn šupol v správny čas inzulín. Celé to už začína kostrbato výsluchovou procedúrou kvôli covidu, ešte aj telefónne číslo chcú nadiktovať, aby nás pustili dnu. Vnútorne cítim rozpor s nariadením o ochrane osobných údajov, a preto diktujem číslo do roboty. Ďalej v skratke: jedlo je otrasné, wecká špinavé, na to, že vo svete vládne covid a žiadajú od nás aj nemožné, až priveľmi a objem sacharidov nakoniec aj tak netrafili. Náš “mekáč-pokus” vyhlasujeme za uzavretú záležitosť.
Všetky cesty vedú do …
Severnejšie od Lipska sa diaľnice opäť zapchávajú čoraz viac. Pred Hamburgom sa situácia vystupňuje a začíname chápať, že pre kamióny vedú všetky cesty práve do Hamburgu. Na cestách ich je v týchto končinách neskutočné množstvo a keď zbadáme aj ten obrí prístav a všetky tie lodné kontajnery a žeriavy, je nám to jasné.
Za Hamburgom naozaj uťalo, kamióny zmizli, cesty sa uvoľnili a na jednom z odpočívadiel narážame na úžasné wecká – takto nejako si podľa mňa v roku 1983 predstavovali diaľničné wecká v českom seriáli Návštevníci, že budú vyzerať v roku 2484 (“kedy centrálny mozog ľudstva signalizuje neznáme teleso a jeho zrážka so Zemou môže mať katastrofálne následky”). Vchádza sa do nich na stlačenie gombíka, dvere sa odsunú, ešte ten syčiaci plyn spod prahu mi tam chýba. V otvore v stene prebieha zároveň mydlenie, umývanie aj sušenie.
Dánsko sa nám od začiatku páči: kľudná atmosféra, pekné domčeky, cyklocesty všade naokolo. Asi sme na inej planéte, tu sa korona (aspoň momentálne) vôbec nerieši. Dáni, zdá sa, milujú svoju vlajku a jej farebnú kombináciu, lebo na červeno-bielo majú svoje ŠPZ, farby na lavičkách a keď oko prižmúrim, aj všade prítomné tehlové domčeky sú vlastne červeno-biele.
Kemping pri mestečku Ribe je pre deti so svojimi trampolínami na ihrisku a kozami v ohrádke vraj najlepší zo všetkých! Po 1 200 km zo Slovenska by to ale možno povedali aj na polorozpadnuté ihrisko s plesnivými stanmi okolo. Skladáme dole bicykle, do Ribe so svojimi krásnymi starobylými domami a dláždenými uličkami je to na skok. Deckám sa mesto veľmi páči, až ma to prekvapuje. Asi zas o niečo vyrástli, keď vedia oceniť krásu mesta. Andrej zas naopak omladol, keď konštatuje, že Dánky buď za to echt stoja, alebo echt za to nestoja.
... v Dánsku zrejme bude čo objavovať 😊...
