Po výstupe na najvyššiu piesočnú dunu sveta sa ďalšie dni túlame cez pohorie Tiras s ďalším náhodným jedinečným kempom na našej ceste cez mestečko Luderitz, kde si nevieme vybrať, či sme v Afrike, Nemecku alebo dokonca na Islande po Kolmanskop – kedysi bohaté diamantové mesto, ktoré už desaťročia zasypáva piesok. Všetko nájdete vo videu pod článkom.
Nie každý deň na ceste je nedeľa
Kaňon Fish River na juhu Namíbie síce literatúra popisuje ako krásny, druhý najväčší kaňon na svete hneď po americkom Grand Canyone, ale stále nemáme dosť informácií, či sa doňho aj vieme dostať. Aspoň blízky kemp sa javí vľúdne, resp. prázdno. Len pár ďalších kempujúcich a obrích paviánov čakma. „Kufre auta si nenechávajte nikdy ani na chvíľu bez dozoru pootvorené,“ varujú nás na recepcii. „Radi vyrabujú všetko jedlo, čo vo vnútri nájdu.“ Pokiaľ ich žiadne auto nevíta otvorené dokorán, snoria aspoň po odpadkových košoch, ale do našej bezprostrednej blízkosti sa našťastie neodvážia. Dcéra je aj tak radšej pripravená zaujať bezpečnú pozíciu v aute, čo nám raz demonštruje názorne, keď sa jej zdá, že pavián sa nebezpečne približuje. Dvere od auta nám zatvára pred nosom. Zlatá dcérenka, vidno, že má o nás starosť 😊.
Vyhliadka nad kaňonom potvrdzuje, čo sme z nejasných informácií na webe vytušili: tabuľa nám prísne zakazuje „schádzať do kaňonu len-tak alebo tam ísť na jednodňovú túru“. Doslova. Pritom to nevyzerá o nič zložitejšie ako klasická tatranská túra. Je to pre nás určite sklamanie a chvíľu aj rozmýšľame, či sa na ten ich zákaz tak trochu nevykašleme. „Blbé je, že by sme boli všetkým riadne na očiach,“ uvedomujeme si. Cesta nadol sa dosť dlho kľukatí tak, že z vyhliadky je na ňu až príliš jasný výhľad.
Dumáme nad alternatívnym programom. Sme nadšení naším narýchlo zbúchaným plánom zájsť až k hraniciam s Juhoafrickou republikou, tam si pri Oranžskej rieke uvariť polievku a len tak kývať Juhoafričanom na druhej strane rieky. Pohľad do navigácie nás rýchlo preplieska – 300 km tam a 300 km nazad trošku prevyšuje našu toleranciu denného počtu kilometrov. Pohľad na mapu znesie všetko, ale až pri zistení presného počtu kilometrov si často uvedomíme, že tá Namíbia je fakt obrovská krajina.
Informačná tabuľa na ďalšej vyhliadke hovorí ešte o ďalších 6 návrhoch, čo môžeme v tejto oblasti podniknúť, ale sú to nanajvýš chabé návrhy. Dôkazom je aj návrh o Oranžskej rieke. To akoby mi v Tatrách navrhovali, že si môžem odskočiť do Bratislavy.
Uvažujeme, čo s poslednými tromi dňami v Namíbii. V hre je najskôr výstup na „falošnú sopku“ Brukkaros, ale podľa obrázkov je to len holá pláň bez tieňa, a to by počas horúcich dní bez obláčiku nemusel byť úplne najlepší nápad. V inom kempe popri ceste sa telefonicky dozvedáme, že je plne obsadený. Zdá sa, že v oblasti púšte Kalahari, kadiaľ naša cesta do hlavného mesta vedie, toho na výber veľa nemáme. Nakoniec na rýchlo cez internet teda rezervujeme dve noci v chatke v Camelthorn Kalahari Lodge, čo sa nám síce ako kemperom trochu protiví, ale ospravedlňujeme si to možnosťou stretnúť sa s kmeňom Sanov (Krovákov), ktoré lodge ponúka. My, naivky, sme čakali také osobné stretnutie ako u Damarov.
Do mýtického zvieracieho Šangri-La
Prašná štrková cesta z kempu Hobas je aj tu ako húsenková dráha. Vyjdeme na kopec a už sa aj vezieme dole a stále dookola. Po niekoľkých kilometroch si dávame zastávku v malej kaviarni, kde nás víta jeho majiteľka. Pri káve sa s ňou bavíme o našich krajinách a ročných obdobiach v nich. „Ani tu už 5 rokov takmer nezapršalo. Keď som bola malá, rieka Fish mala kopec veľkých rýb, preto dostala svoje meno. To len pán Trump tvrdí, že sa žiadna klimatická zmena nedeje. Nech sa len príde pozrieť sem!“ vraví nám. Videli sme to sami na vlastné oči. Ani „fish“ a ani „river“.
Púšť Kalahari je nuda. Na scenérie z púšte Namib sa vôbec nechytá. Bezfarebná rovina, štrkopiesok a nejaká nízka vegetácia. Okolo mesta Mariental krajina dokonca zľahka „spriemyslovatie“, a to už plne začínam chápať, prečo je na tejto super dlhej ceste tak málo kempov. Nie je tu nič zaujímavé. Až keď odbáčame z hlavnej spojnice smerom na kemp, začína byť krajina atraktívna. Kalahari pieskovatie a červenie, kríky ostávajú zelené. No, teda, „červenie“ – on je ten piesok vlastne v skutočnosti krásne hnedý, ale je to rovnaký princíp, ako keď sa na cibuľu povie červená, no reálne je fialová.
Do Camelthorn Kalahari Lodge prichádzame naším po takmer 3 týždňoch riadne zasvineným autom medzi úslužný personál, všetko krásne nastylované a upratané. Pri uvítacom drinku sa ešte premôžem k úsmevu, ale tie naše zaprášené bágle nám do chatky už neberte, myslím si, veď si ich vieme odniesť sami. Som rozhodená aj z toho, že musíme klamať a synovi nepriznávame jeho 13 rokov. Nerada takto klamem, ale fakt je, že celý tento nóbl pobyt je už na nás aj tak dosť drahý, a tak sme to riskli. Deti od 13 rokov vyššie platia plnú pálku ako dospeláci a my túto hranicu klasifikujeme ako vysoko nefér. Navyše, 13 mal len pred mesiacom. Našťastie, ani tu vek detí, rovnako ako v celej Namíbii, nekontrolovali.
Miesto každopádne vyzerá idylicky: niekoľko roztomilých priestranných chatiek so slamennou strechou uprostred červených dún s priamorožcami, zebrami a antilopami na pár krokov od nás. Sme v oplotenej rezervácii s rozlohou 100 km², zvieratá tu majú zaručený prísun potravy, sú zvyknuté na ľudí a nemajú tu žiadnych nepriateľov. Zvieracie Šangri-La. Je pekné vidieť tu zvieratá z takej blízkosti, ale na druhej strane tomu chýba divokosť Etoshi, ktorú sme už videli a zažili. Tam boli zvieratá neustále v strehu pred predátormi a bolo oveľa zaujímavejšie sledovať ich správanie. Tu sa ničoho báť nemusia a je to vidieť.
Bohovia sa museli zblázniť
Ráno nás na recepcii čaká Bertus, obrovský černoch, ktorý nás vezie za Krovákmi. Toto však nebude ako v Damaralande. Pripájame sa k skupine 15 hlučných Talianov, spoza kríkov vybieha 7 Krovákov z „ochotníckeho divadla“. Bertus hneď predostrie čistý stôl: „Toto je len ukážka, ako Krováci kedysi žili. Dnes už títo ľudia nikde v Namíbii tradičným spôsobom nežijú. Územia, kde lovili, sa zmenšili, zvierat ubudlo a žiť ďalej ich pôvodným spôsobom už nebolo možné.“
Som aspoň rada, že sa Krováci medzi sebou rozprávajú svojou rečou plnou mlaskaviek, ktoré mi stále znejú neskutočne fascinujúco. Krovácki „herci“ nám postupne na viacerých miestach pár metrov od seba predvádzajú niekoľko scénok: ako kedysi využívali akácie, termitiská, či ako lovili. Bertus nám následne všetko opíše v angličtine. Je napríklad zaujímavé dozvedieť sa, že Krováci kedysi využívali termitiská na prilákanie mravčiarov. Keď sa najedli mravcov, rozpárali im do pár hodín brucho a stále živých mravcov vrátili do termitiska, aby naďalej ostalo živé a mohlo k sebe lákať ďalších mravčiarov. Iné zvieratá lovili jedovatými šípmi, ktoré ich na nejaký čas len paralyzovali. To im umožňovalo pustiť napríklad samice čakajúce prírastky na slobodu, aby udržali prírodu vo svojom kolobehu.
Vystúpenie Krovákov trvá čosi vyše hodiny, Taliani sú nadšení, jasajú, tlieskajú. Oproti tomu, čo sme zažili v Damaralande, sme veľmi sklamaní, na druhej strane sa to snažíme chápať – robia aspoň niečo pre to, aby tieto už nefungujúce tradície zachovali pre ďalších ľudí a generácie.
O našom vlastnom safari
Tunajšia krajina je krásna. Duna, ktorá nie je vďaka vegetácii taká sypká ako duny v Namibe, strieda malé údolie a zas kopček, resp. duna a zas údolie a tak dookola. Je to taká vlnovka, ktorá nás láka a núti ísť zas o dunu ďalej. „Môžeme sa tu ísť prejsť?Je to tu bezpečné?“ pýtali sme sa pred chvíľou na recepcii. Zdá sa, že takúto otázku tu počujú prvýkrát, ale žiadne šelmy tu vraj rozhodne nie sú, tak asi áno. Teraz už nemáme Camelthorn vo výhľade, robíme si naše vlastné pešie safari. Šelmy možno nie, ale tlupa pštrosov s mladými na dohľad nám tiež úplný pocit bezpečia nedodáva. Nevystrkujeme rožky, čakáme, kým sa stratia za dunou. V diaľke sa vtedy vynorí skupinka 7 žiráf. Tie sme veru pri chatkách nevideli, oplatilo sa zatúlať sa.
Epilóg
Myslím, že keď sa nás niekto pýtal na naše dojmy alebo najväčšie rozdiely medzi Slovenskom a Namíbiou, tou najsilnejšou myšlienkou bola sloboda priestoru, o ktorej sme sa bavili už v Cape Cross s partiou zo Swakopmundu. Cesty, kedy sme x desiatok kilometrov nestretli auto či kempovanie v Tiras Mountains, kde patril celý priestor len nám, bolo pre nás iným a rozhodne úžasným zážitkom. K tomu si pripočítajme oblasti, kedy sme 2-3 dni nemali ani signál na mobile... Namíbia je navyše krásnym spojením púšte, oceánu, bohatej fauny a príjemných ľudí zároveň.
Po prílete domov sa všetko mení. Nehovorím len o tom malom prekvapení, ktoré uvidíte na konci videa a robí nám vrásky len na chvíľu. Novým štýlom sa budeme musieť naučiť žiť vo svete aj v našej rodine.
