Na stanici šinkansenu je všetko označené do detailu. Vieme, kde náš vagón zastane, líniu státia máme naznačenú na zemi. Všetko musí mať svoj poriadok. Lístky, resp. naše JR passy sa kontrolovali len pri vchode do stanice cez turnikety, vo vlaku od nás lístky už nikdy nikto nepýtal, hoci nejaký sprievodca ním párkrát prešiel. GPS na telefóne nám pri úžasnom pohodlí s kopou miesta na nohy ukazuje najvyššiu dosiahnutú rýchlosť 275 km/h. Sem-tam prechádza vozňom stevardka, ktorá predáva malé občerstvenie. Keď prejde celým vozňom, zakaždým sa otočí smerom k cestujúcim, pokloní sa a prejde do ďalšieho.
V Nagane po hodine a pól jazdy z Tokia presadáme na bežný lokálny vlak do mesta Matsumoto, v ktorom prvýkrát nachádzame záchod označený ako "Japanese style". Otvorím dvere a usmejem sa pri prekvapivom pohľade na záchod vsadený do podlahy, ktorý je v našich končinách známy skôr ako turecký. Som rada, keď v Japonsku objavím veci, ktoré som nečakala. Niežeby ich tu nebola celá kopa! No ako hlavný plánovač cesty sa po prečítaní kvanta článkov na webe niekedy pristihnem, že Andrejovi a deťom trochu závidím ich objavovanie inej kultúry neovplyvnené informáciami dopredu.
Vlakmi a autobusom do Japonských Álp
Z vlaku pozorujeme mestá. Pôsobí to na mňa dosť depresívne: architektúra bežných miest je sivá a uniformná ako obleky Japoncov. Činžiak na činžiaku bez farebnej výraznosti.
Z Matsumoto ideme ďalším jednoduchým vláčikom polhodinu do stanice Shinshimashima a odtiaľ už len hodinu autobusom do Kamikochi. Autobusom to už ani nie je ďaleko, začíname však výrazne stúpať do hôr a Japonci sú navyše veľmi opatrní šoféri. Sú to šoféri v rukavičkách, a to doslova, lebo rukavičky na rukách aj naozaj majú. Také jemné biele rukavičky.
Bola to na prestupy pomerne náročná cesta, ale zas nijako extra zdĺhavá či otravná. Spoje tu jazdia frekventovane a načas, na staniciach sa dá zväčša dobre vyznať. A niekedy sa aj zasmejeme na doslovných prekladoch rôznych staničných oznamov z japončiny do angličtiny; sem-tam to chce riadnu dávku predstavivosti, čo tým chceli povedať.
V japonskom kempe
Príchod do Japonských Álp stojí za to. Európsky vyzerajúcich turistov je tu ako šafranu, na toto miesto chodia hlavne Japonci. Bývame v klasickom stanovom kempe, ktorý má k dispozícii aj niekoľko drevených zrubov. Na recepcii nám do klasického nákupného košíku dávajú obliečky na periny, kľúč od zrubu a veľkú baterku. Hneď nás očarí hlavne obývacia časť zrubu, ktorá je pre Japonsko veľmi typická. Cez deň jej podlahu tvoria len rohože tatami z ryžovej slamy. Na noc sa z tejto obývačky stáva spálňa rozložením futonových matracov na zem.
Dopracujeme sa cez automaty k večeri?
Kemp má miestnu kantínu, kde by sme sa radi najedli. Je tu okienko, kde kuchári jedlo vydávajú, ale objednať si ho priamo u nich nejde. Ukazujú na automat. Ako ináč! Dobre teda, nahádžme mince do automatu, stlačme tlačidlo s obrázkom jedla a zaplaťme, aby sme vypľutý papierik podali na dosah ruky kuchárovi do okienka. Hups, lenže papierik nechce vyliezť von, 5 000-yenová bankovka je na automat trochu veľké sústo a tvári sa, že také bankovky veru neberie. Chvíľu nám trvá, kým šípka pod otvorom pre peniaze nasmeruje náš pohľad na vedľajší automat. Je na rozmieňanie peňazí. V ňom teda yeny rozmeníme, vrátime sa k prvému automatu, v ňom si objednáme a zaplatíme a konečne prichádzame ku kuchárovi s lístočkami. Taká zložitá a niekoľkominútová procedúra na vzdialenosti 2 a pól metra!
Rieka Azusa tečie celým údolím Kamikochi. V deň príchodu ho objavujeme aspoň 2-kilometrovou prechádzkou k jazierku Tashiro. Cestička lesom vedie po vyvýšených drevených lávkach, okolie totiž tvoria často podmáčané pôdy, ktoré sa menia na veľmi pekné bažiny hrajúce aj pôsobivými železitými farbami. "Na tejto trase bol pred mesiacom zazretý medveď," upozorňuje papierový oznam s odporúčaním, aby si turisti radšej so sebou nosili zvončeky, ktoré majú medveďa na svoju prítomnosť už z diaľky upozorniť. A to Japonci poctivo dodržujú a cinkajú aj za nás.
Noci v Kamikochi zapisujeme veľkými písmenami, konečne sa nám podarilo vyspať, a to naozaj kráľovsky. Na matracoch sa spí výborne a to ticho prírody a na verejnosti nikdy nekričiacich Japoncov je úžasnou kombináciou. Ráno nás príjemne zobúdza len cvrkot hmyzu, ktorý je tu hlučnejší ako u nás, ale veľmi príjemným spôsobom. Ranný výhľad zo zrubu cez veľké okno nám úplne vyráža dych – všade zeleň bambusových tráv.
Naša dnešná, nijako náročná túra vedie rovným lesným terénom popri rieke, dnes však opačným smerom ako včera. Stromy poskytujú príjemný tieň, nad nimi sa týčia vrchy Japonských Álp a cestou sa nespočetnekrát zdravíme s japonskými turistami „koničiwaaaa“. Tak, ako aj v ostatných oblastiach, kde sme boli, rastú tu prevažne obrovské cédre obkolesené spomínanými bambusovými trávami. Bambusy tu mimochodom rastú kdekoľvek, aj za bežnými domami na predmestiach.
Na polceste sa zastavujeme pri jazierku Myojin s malou svätyňou Hotaka. Prístup k jazierku je symbolicky spoplatnený, no neľutujeme, že sme sem zašli. Priamo z jazierka vystupujú malé trávnaté ostrovčeky so stromami a veľké skaly. Pohľad je to priam rozprávkový!
Kúpeľ(ňa) po japonsky
Večer objavujeme ďalšie špecifikum japonskej kultúry, ktoré pre západniarov Japonci volajú po anglicky „public bath“ a veru neviem, či je lepší preklad „verejná kúpeľňa“ alebo „verejný kúpeľ“, je to totiž čosi medzitým. V zrube máme len WC, kúpeľňu nie, ideme to teda vyskúšať. Najskôr sa musíme rozdeliť na dievčenskú a chlapčenskú časť. V predsienke sa vyzujeme a postupujeme do prezliekarne. Tam sa zvliekame do naha. Odhadujeme, že veci si máme nechať v malom košíčku v tejto miestnosti a odtiaľ už vstupujeme do samotného centra diania: miestnosti s niečím, čo vyzerá ako malý plytký bazén a zo steny oproti visí zhruba vo výške pásu niekoľko sprchových hadíc. Pri každej je malý plastový stolček, na ktorom sedí nahá Japonka a sprchuje sa. Rýchlo odpozorujeme, ako to funguje. Posadíme sa na prázdne stolčeky aj my, osprchujeme sa a čisté môžeme vojsť do bazénika, ktorý je však veľmi veľmi horúci. Napriek tomu pôsobí relaxačne a my sa tešíme z tejto, pre Európana, nezvyčajnej skúsenosti.
"Nesiem vám nejaké japonské syry!" prichádza z malého obchodíku v kempe natešený Andrej. Neviem, ako na to prišiel, ale od syrov to má ďaleko. Vykľulo sa z toho čosi ako termix. Dokonca aj v takomto malom obchode v kempe majú pri niektorých jedlách vystavené ich umelohmotné atrapy, aby zákazníci vedeli, čo sa nachádza v balení. Evidentne to však nie vždy pomôže. Kúpené mäso si pripravíme v našej kuchyni v zrube na panvici a večeru si dávame na lavičke pred zrubom. Všade ticho, spoločnosť nám robí len farebný „chrobák-drzáň“, ktorý sa k nám posadil na stôl, nedá sa ani odfúknuť a sedí bez pohnutia, až kým dojeme. Potom odletí preč.
Neznáme čísla
Do mesta Kjóto nás čaká podobná prestupová procedúra ako smerom sem, no z Matsumota už budeme smerovať do Nagoje a odtiaľ šinkansenom do Kjóta. V autobuse z Kamikochi sa zabávame sledovaním elektronickej tabule s asi 40 políčkami v tabuľke nad šoférom, kde pri každej zastávke naskakujú nové čísla, no zároveň sa všetky predtým úplne zmenia. Ostatné nápisy sú v japonských znakoch, a tak nedokážeme túto záhadu rozlúštiť.
Do vlaku si kupujeme tzv. bento boxy, čo je vlastne hotový obed izbovej teploty v papierovej krabičke. Odkukali sme to od Japoncov. "Mám v nej kúsok mäsa, zeleninu a kopčeky dvojakej ryže. A list, ale je z umelej hmoty," čuduje sa syn. To aby to pekne vyzeralo a "pomlsali" si aj oči, nielen jazyk, hovorím mu.
Vyznať sa tak v Kjóte!
V Kjóte vystupujeme na obrovskej stanici. Jej veľkosť nás zakaždým ohromila a nikdy sa nám nepodarilo na prvýkrát nájsť, čo sme hľadali. Japonsko má často špeciálne stanice pre šinkanseny, no tu v Kjóte slúži stanica okrem lokálnych vlakov a metra aj pre ne. Preto je tu zakaždým obrovské množstvo ľudí. Našťastie je náš hotel hneď cez cestu od stanice. Ani to však ešte nie je záruka úspechu. Nie vždy sa nám totiž podarilo vyjsť zo stanice na správnej strane. Obísť ju sa nedá, a tak sa viackrát štrikujeme cez davy ľudí opäť na jej opačnú stranu.
Kufre hodíme na izbu a naše prvé kroky v Kjóte smerujú na Nishiki - trh s kadečím, predovšetkým na jedenie. Opäť ideme náhodným výberom a skúšame veci, ktoré ani netušíme, čo vlastne sú. Identifikovať vieme len chápadlá chobotnice a tiež malinké do červena sfarbené chobotničky na špajdli, ktoré nás prekvapia žĺtkom v hlavičke.
Riadnu večeru si napokon dávame v reštaurácii v jednej z blízkych ulíc, kde si sadáme za stôl s vlastným grilom uprostred stola. Objednávame si hovädzie na plátky so zeleninou, ktoré si sami grilujeme. Napriek tomu, že Kjóto je hneď na prvý pohľad oveľa turistickejšie, v reštaurácii sú okrem nás len domáci. Sedenie je vyvýšené na drevenej lavici okolo stola, topánky sa nechávajú na zemi. "Čašník nám opäť otočil topánky," všímajú si deti, keď sa ďalší z nás vrátil zo záchoda, vyzul sa a sadol si za stôl. Ledva sme si to gesto usmiateho Japonca najskôr všimli, ale deti majú veru pravdu. Špičky topánok treba mať obrátené smerom k východu. Pri najbližšom príchode k stolu si už na to dáme pozor, nech japonského čašníka nevyvádzame z jeho japonskej miery. Napokon, to my sme tí, ktorí sa majú prispôsobovať im, nie oni nám. V Japonsku sa to učíme každý jeden deň.
