Dorazili sme do tentokrát pekného a uprataného domu na ostrove Kvaløya, ktorý je mostom spojený s hlavným ostrovom Tromsøya, kde sa nachádza aj centrum mesta. Zo samoobslužnej schránky vytiahneme kľúč, otvárame dom a, ako ináč, v suteréne sa svieti. Je tam niekto? Nie, to zas len nórska rodina odišla do teplých krajov a nechali svietiť.
S tými teplými krajmi sa asi nemýlime. "Odtiaľto sa lieta priamo na Kanárske ostrovy?" bude sa čudovať dcéra o pár dní na letisku. Priama linka Tromsø - Tenerife nie je niečo, čo by sme automaticky čakali, ale potom nám to docvakne! V zime po nej zrejme bude zo strany Nórov veľký dopyt. Zo zimy do tepla, z tmy do svetla.
V dome svietia samozrejme aj všetky vianočné ozdoby. "Tu snáď majú elektrinu fakt zadarmo a slovo skrat nepoznajú!" stále si nevieme zvyknúť na tento nórsky zlozvyk. Majiteľ domu nechal všetku komunikáciu na airbnb, takže netuším, čo môže byť zač ani z prípadnej konverzácie cez mobil. Vieme však, že má krásnu veľkú kuchyňu a z nej nádherný výhľad na most na ostrov Tromsøya, na okolité hory a na letisko, kde pozorujeme pristávajúce a odlietajúce lietadlá v tomto snežnom kráľovstve.
Vieme tiež to, že viac ako hocičo iné je preňho dôležité, aby sme separovali odpad. Bolo to v správe cez airbnb, plus presný a nanajvýš podrobný návod má nalepený na chladničke. Musíme odseparovať nejakým spôsobom všetko, komunál tu neexistuje. Akoby povedal Bolek Polívka – "dělaj machri" a každú jednu papriku v obchode pritom balia zvlášť do svojho vlastného plastu.
Ak nás tu však neprivítali majitelia, privítali nás tu pouličné soby. U nás na ulici vídame pouličné mačky, tu soby. Bolo načase. Vo Fínsku sme ich oveľa bežnejšie vídali pri cestách, tu nič.
Na lyže
Už sa neviem dočkať lyžovania v prírodnom snehu! Výstroj si musíme požičať, do Nórska sme ju samozrejme neťahali. Škoda, že Tromsø Alpinpark len kúsok za mestom doteraz neotvoril všetky zjazdovky, bola by to väčšia paráda. Musíme sa uspokojiť s tým, čo je k dispozícii, hoci je to trochu ako preháňanie sa po dedinských svahoch na Slovensku (samozrejme odhliadnuc od tej kvality snehu).
Aspoň sme trafili ideálny deň na tie lyže. Zajtra sa má viac ochladiť, to bude ideál zas na túru. Aj tak však časom cítiť chlad, a tak zalezieme do tunajšieho après-ski. Dajú sa tu kúpiť tradičné nórske odporné hamburgery a hotdogy. A vafle s brunostom. Tak do toho idem! Brunost je taký hnedý syr, čo v skutočnosti vraj syr ani nie je. Je to karamelizovaný mliečny cukor. Keď sa robí syr, odoberie sa z mlieka bielkovina a zostane srvátka. A tú potom Nóri varia a varia, až zhustne a skaramelizuje.
Vafľu si pokrývam plátkami slaného brunostu a navrch si kydám marmeládu. Znie to čudne, ale je to pomaly to najlepšie, čo som tu jedla. "Hmm, kombináciu sladkej a slanej chuti som vždy mala rada," pochutnávam si za nechápavého pohľadu detí, i keď nutno povedať, že nórska kulinárska scéna doteraz nenastavila latku extra vysoko.
Nádeje dnes vkladáme aspoň do „rakfisk“ – fermentovaného pstruha, ktorého sme objavili v obchode v balení s výzorom, ktoré pripomína porciovaného lososa v našich regáloch. Má to byť nórska obdoba známeho švédskeho pokrmu „surströmming“. Podobne ako ten, aj príprava rakfisk zahŕňa nasolenie ryby a následne jej niekoľkomesačnú fermentáciu, ktorá má rybu nielen zakonzervovať, ale tiež rozvinúť jej chuť.
Už len podľa jednej z častí Gordona Ramsayho, v ktorej rakfisk ochutnával, usudzujem, že variant tejto ryby v plastovom obale z obchodu je určite na míle vzdialený od onoho Gordonovho rakfisku, ktorý ho ovalil zápachom, len čo srdečný Nór odkryl veko vedierka s naloženými rybami. Náš rakfisk takmer nezapácha, treba si k nemu privoňať naozaj veľmi zblízka. Fermentácia ho urobila akurát mierne slizkým a mysliac na to, že je to určite zdravé jedlo, sme ho nakoniec zjedli celého.
Vyčerpávajúco zábavný výstup na Fløyu
Výstup na vrch Fløya týčiaci sa vo výške 671 metrov nad mestom Tromsø bude skvelým zakončením nášho polárneho výletu v Nórsku. Na vyhliadku Storsteinen vo výške čosi cez 400 m.n.m. sa dá zviesť lanovkou, ale za prvé je drahá a za druhé by sme ňou aj tak nešli 😊. A tak sa ideme vytrápiť na Fløyu po svojich. Výstup to nie je nijako náročný, len to prevýšenie naberá na tak krátkej vzdialenosti slušný rozmer.
Kým nájdeme cestu k tzv. Šerpa schodom, ktoré na vyhliadku vedú, hľadáme cestičku v malom lesíku s kopou snehu. Pod ním skončili aj samotné schody, ktoré tu údajne naozaj postavili samotní nepálski Šerpovia. To, že po nich kráčame, nám v jednom mieste napovedajú len nepálske vlajočky nad našimi hlavami.
Na Fløyi sa to hemží prevažne ázijskými turistami, a tak sa tu ani nezdržiavame a pokračujeme na samotnú Fløyu. Aj tak netušíme, či sa dole stihneme vrátiť, kým nám nevyprší zaplatené parkovanie. "Koľko by asi v Nórsku stála pokuta?" netrúfame si odhadnúť a už vôbec na to nemusíme prísť empiricky.
Veľa ľudí až hore nemieri a aj tých pár, vrátane nás, zápasí s trasou. Sem-tam je totiž povrch tvrdý, s čím nemáme s nesmekmi na nohách žiadny problém, ale potom bez varovania príde pasáž, kde sa hlboko zabárame do snehu a náš postup hore sa značne spomaľuje. Neustále sa to strieda. Keď konečne dosiahneme vrchol, fučí tam o dušu, ale pohľad na to polárne mesto v zasneženom šere pod nami stojí za všetky drobné. Fotím si ho do mobilu aj do pamäti.
Už len tá polárna žiara nám chýba
Zajtra odlietame domov, no KP index akoby o tom vôbec netušil. Pohybuje sa aj túto noc v nízkych číslach, a tak si vravím, že nevadí, výlet do Nórska už aj tak prekonal všetky moje očakávania. "Mám inú appku, ľudia sem v reálnom čase vešajú svoje fotky polárnej žiary a toť, pár kilometrov od nás tam ktosi čosi nahráva," nevzdáva sa Andrej poslednú noc poslednej šance. Žeby sme skúsili šťastie aj my tu? Údajne sa na oblohu treba pozrieť najskôr aspoň cez objektív mobilu, ktorý zelené svetlo zachytí lepšie ako naše oko. A ono to tam naozaj je!
„To sa neráta,“ trochu sklamane si uvedomujeme, že takéto zachytenie je dobré akurát tak pre sociálne siete, nie pre naše spomienky. „Nehádžme flintu do žita, aj v tých ďalších miestach to bolo najskôr slabé a teraz je tam cirkus,“ presviedča nás Andrej. Asi už len kvôli jeho odhodlaniu sa to stalo. Naozaj sa zdá, že to svetlo na displeji silnie, možno ho uvidíme aj voľným okom, a tak opúšťame balkón domu a ideme sa radšej vyzimiť na ulicu.
A tam tá polárna žiara prišla tak naozajsky! Mimovoľne som nahlas zhíkla. Slečna, ktorá akurát vyšla vysypať von smeti, mne ani aurore nevenovala najmenšiu pozornosť. Nebola to tá fantastická polárna žiara, ktorá mení farby a celé hodiny "trsá na parkete". Trochu nám zatancovala na horizonte, premiestnila sa z bodu A do bodu B naozaj ako po takom moste (presne, ako nám legendu o názve „bivrost“ vysvetľoval chlapík z destilérie) a my sme len ticho civeli. Bolo to jej 15 minút slávy len pre naše oči. A už jej nebolo.
Možno to nebola tá riadna disco párty na oblohe, ale hlavne, že ju DJ spustil, keď sme si už pomaly brali kabáty zo šatne. Vlastne to bolo podobne ako s tou lyžovačkou: napriek tomu, že od lyžovačky za polárnym kruhom toho človek čaká o dosť viac, až také zlé to vlastne nebolo - veď ako často sa nám podarí lyžovať s výhľadom na more? Pod nami svietili všetky svetielka polárneho mesta, okolité hory svietili svojou snehovou nádielkou a do toho sa v opare nad obzorom guľatil okrúhly mesiac. Všetko je len o uhle pohľadu 😊.
Film
Ak ste milovníkom zimy (alebo možno aj tmy 😊), poďte na polhodinu za polárny kruh s nami. Každému nášmu filmu sa snažím dať príbeh, nech to nie je len obyčajný sled udalostí z cesty položený v rade za sebou. A možno tam nájdete aj pár maličkostí, ktoré sa do blogu nevošli - vrátane krátkeho tanca polárnej žiary 😊.
