Radšej dnes obehneme dva krátery. Cieľ: za dve hodiny. Ale to len tak zo špásu, hoci stihnúť to nebude žiadny problém. K Stórurðu sa presunieme potom.
Plány bokom
Zo všetkých našich ciest som na túto najmenej pripravená, z čoho som jemne nervózna a jemne nadšená zároveň. Kým boli deti menšie, všetko som mala naplánované. Niekedy je to super, niekedy však nie. To som si uvedomila hlavne v Japonsku. Niekedy o tom napíšem. Teraz si začínam užívať to, že deti sú už veľké a do našich ciest môžeme opäť vrátiť viac voľnosti, náhody, spontánnosti a neplánovania. A že som sa teraz sekla o pár hodín cesty? No a čo 😊.
Dva krátery
Kúsok od kempu pri jazere Mývatn je kráter Hverfjall. Už za pár minút šliapeme hore, čo zaberie ľahkých 10 minút, po ktorých otváram ústa dokorán. Z okraja totiž čumím do obrovského krásneho mesačného čierneho krátera s priemerom zhruba 1 km. Dá sa ísť aj okolo, čo syn odhaduje optimisticky na 15 minút a trvá nám to nakoniec 45 minút.
Za ďalšiu polhodinu už stojíme pri kráteri Víti, ktorý je až hanebne ľahko prístupný bez akejkoľvek námahy – to ja nerada. Oveľa radšej mám prírodné zážitky, ktoré si “zaslúžim” ako také, ktoré dostanem ako na podnose.
Parkovisko je pár krokov od kráteru, v ňom je krásne sfarbené tyrkysové jazero, ale priznávam, že asi aj kvôli hore uvedenému ma oveľa viac po ceste k Víti zaujala geotermálna elektráreň ako kráter samotný. Od elektrárne syčí všade para, potrubia sa šplhajú až niekam do hôr. Vyzerá úplne ako na Marse, ešte aj s tými hexagonálnymi domčekmi v okolí, čo zrejme budú z môjho žensky netechnického pohľadu nejaké údržbárske základne.
Vtedy na východe...
Prší. A vraj na východe Islandu býva pekne. Tak teraz je tak pekne, že aj obed v dodávke si varíme za zavretými dverami, lebo by nám dnu napršalo. V meste Egilsstaðir veľká sláva – alkoobchod Vínbúðin má otvorené brány! V bežných potravinách na Islande alkohol nenájdete a trafiť sa do otváracích hodín Vínbúðin vie byť náročnou úlohou. Je to jasne najpopulárnejší obchod na Islande súdiac podľa počtu hláv na plochu obchodu.
Z Egilsstaðiru je to ešte hodinu do Borgarfjörður Eystri. Pomerne nudná cesta sa v závere mení na stúpanie do horského priesmyku a odtiaľ sa nám už odkrývajú ďalšie nádherné hory spolu s výhľadom na oceán. Cesta už nemá kam viesť, za 10 minút sme na jednom z úplných koncov Islandu. Dedinka zaseknutá vo fjorde medzi horami z oboch strán, odkiaľ už cesta nikam ďalej nevedie. Overili sme si to aj v praxi. V kaviarni hodnej titulu „kaviareň na konci sveta“ si dávame 4x rybaciu polievku. Už sme si na ňu robili zálusk, odkedy sme na Islande, ale chvalabohu, že sa nám to podarilo až tu. Ttoto je to správne miesto!
Večer chodí po kempe chlapík a kontroluje, či autá za kempovanie zaplatili. Keď sme sa pri príchode do kempu zastavili na recepcii, nikto tam nebol, čo nie je na Islande žiadna rarita. Preto potom večer chodí vždy od auta k autu „kempový strážnik“ a vybavuje všetky resty. Má so sebou aj prenosný terminál, ako dobre. Islandské peniaze totiž doteraz v hotovosti nemáme. Všetko platíme kartou.
Trošku si v tomto kempe a vôbec v tejto časti Islandu pri pohľade na okolité hory pripadáme ako niekde v Patagónii. Ešte aj večerné víno z Vínbúðinu nám dáva za pravdu, je z Chile.
Obrie okno a obrie balvany
Ráno sa presúvame na začiatok očakávanej túry Stórurð (alias The Giant Boulders Trail). Je to už len kúsoček, preto sa ešte stavíme v malom prístave nasať jeho atmosférou. “Nemáme prednú ešpézetku!” zisťujeme. Skôr než sa rozhodneme vrátiť do kempu, či sme ju nestratili tam, niekomu napadne pozrieť v mobile náhodné video z predošlých dní. Tak tá ŠPZ nám chýbala už na včerajších doobedňajších záberoch pri kráteri Hverfjall, je teda nadobro preč a už ju nenájdeme. Nič sa nedeje, zadnú máme a autopožičovňa si náhradnú zabezpečí, kým im auto odovzdáme. Hneď poobede im napíšem.
Už od začiatku túry som nadšená. Preskakujeme kopec potokov, mierne stúpame a neustále hľadíme na úžasné skalnaté zasnežené vrcholy. V najvyššom bode túry sa nám odkryje pohľad dole do údolia, ktoré dalo celej túre meno – tyrkysové jazierko obkolesené obrými balvanmi. Už aj tento pohľad by stačil na to, aby to vyzeralo ako v rozprávke, no k tomu sa ešte pridávajú všetky tie ostré zasnežené hory naokolo, ktoré sa tu zrazu ešte viac rozmnožili. Nedá sa na ne vynadívať, hlavne na nádherné skalné okno, ktoré vyzerá ako vylomený zub v úsmeve, čo možno nie je najšťastnejšie prirovnanie, lebo tento pohľad je na rozdiel od vybitého zuba naozaj prekrásny!
Pohľadom do údolia to ani náhodou nekončí. Cez snehové pole zídeme dole, aby sme obehli jazero. Čo opäť považujeme za 10-minútovú prechádzku, nás prekvapí vlnitými zákutiami, a keď mi Andrej niekde zmizne z dohľadu a objaví sa o dve sekundy inde, cítim sa ako v Mrázikovi, keď Ivan naháňa Dedka hríbika. Energiu po čosi vyše 10 km túry v netypicky peknom slnečnom počasí dopĺňame jahňacinou na panvici.
Dnes to zapichneme v náhodne vybranom kempe s nezapamätateľným názvom Djúpivogur; len škoda, že aj tu zas pýtajú peniaze za sprchu. Nejaká nová móda, odkedy sme prišli na východ. Tak som to možno s tými islandskými peniazmi zakríkla. Na recepcii sa ale všetko vyrieši opäť bezhotovostne: zaplatíme za všetko kartou a peniaze na sprchu dostaneme z kasy.
V jednoduchej kuchynke opäť nájdeme malý sporák a pár stolov, kde sa dá rovno najesť. Ľudia sa tam stretnú, prehodia pár slov a tiež ušetria vlastnú plynovú bombu. Tá naša už totiž napríklad melie z posledného.
Kde nájsť bombu?
Misiu „bomba“ zahajujeme hneď ráno, ale tunajšia pumpa, ako mnohé na Islande, je len samoobslužná: pri stojane vložíme platobnú kartu, naťukáme „fylla“ (plná nádrž) a už nám to naftu dáva a peniaze berie. Kúsok za Djúpivogur sa opäť napájame na tzv. Ring Road – okružnú cestu č. 1 okolo Islandu. Tu na juhu krásne lemuje pobrežie, zľava oceán, sprava vysoké hory a uprostred toho nás ide vietor urvať.
Opustené pláže opäť priťahujú Andreja ako magnet. Nedá mu to a na chvíľku nás ťahá na jednu z tých mesačných čiernych pláží, kde sa veľké vlny trieštia o skaly a my si nakoniec dávame urehotané závody v čiernom piesku „vlny vs. my“. Nakoniec dobre, že nás sem Andrej zatiahol, lebo okrem zábavy tiež túto zastávku považujem za rande s našou vlastnou čiernou plážou namiesto slávnej Reynisfjara, na ktorú sa z trochu iných príčin, ako to bolo s gejzírom, nikdy nedostaneme.
V mestečku Höfn pokračuje honba za plynovou bombou. Kúpime dve nesprávne, kým natrafíme na tú so správnym závitom. Opäť si môžeme variť bez obáv, že jahňacina na našej panvici ostane polosurová.
Ľadovcové jazerá
Na ľadovcové jazero Jökulsárlón som sa veľmi tešila. A ono aj bolo krásne, ale keď je niečo hneď pri ceste a stovky ľudí pri tom, tak to dáko nie je úplne ono. Obrovské ľadové kryhy, ktoré lom svetla sfarbuje do tyrkysova, pocvakáme, ale hlbší zážitok to vo mne nezanechá.
O stupeň lepšie je to rozhodne o pár stoviek metrov cez cestu smerom k oceánu, kam sa jazero vlieva a prináša tam so sebou všetky tie ľadové kry. Pláž je nimi posiata a naopak, ľudí je tu oveľa menej, nechápem prečo. Na čiernom piesku sa obrovské kryhy krásne vynímajú, fakt pekné. Kartu ešte vsádzam na podobné, no menšie jazero Fjallsárlón len pár kilometrov odtiaľ a je to tu naozaj nádhera. Hneď za jazerom sa do hôr plazí velikánsky ľadovec a na rozdiel od Jökulsárlón tu vôbec nefúka. Vystihujeme tu chvíľu, kedy tu nie je ani noha, neuveriteľné.
No, poďme na vážne veci a konečne sa dohodnime, ako naložiť s najbližšími dňami. Máme tu vážny rozkol: chceme zájsť aj do Dúhových hôr severným smerom, aj vidieť niektoré známe prírodné krásy na juhu. Rátame vzdialenosti sprava zľava. Niekde sa trochu vracať budeme musieť, aby sme videli, čo vidieť chceme, keď už raz na tom Islande sme, ale bude to chcieť kompromis. Tým je v tejto chvíli práve Reynisfjara, ktorá prehráva pomyselnú bitku s vodopádom Svartifoss. Je k nemu potrebné vynaložiť aspoň trochu námahy, aby sme sa k nemu dostali na rozdiel od slávnej čiernej pláže, pri ktorej by sme opäť len odparkovali auto a to ma presvedčí, čomu dať prednosť. Po vyriešení dilemy sa rieši všetko ostatné a dnes sa už nikam nenáhlime. V kempe prírodnej rezervácie Skaftafell sme už o 18.00, čo nám dáva neobvykle veľkú časovú rezervu, kým pôjdeme spať. To už tu dávno nebolo.
V tejto rezervácii by sa veru dala urobiť nejaká tá túra, ale to by sme zas potrebovali čas navyše. Ideme teda naľahko len k vodopádu Svartifoss, kam vedie mierne stúpajúci chodník. Andrej mi vodopád z diaľky ofrfle, že „ale vieš, že toto je len ďalší z x vodopádov na Islande?“ ale z blízka už aj on uznáva, že tento je iný. Originálnym ho robí stena za ním z čiernych čadičových 6-uholníkových stĺpov, ktoré za Svartifossom robia viacúrovňovú zástenu. A neviem, ako to ten lom svetla robil, ale kvapky vody padajúce z čiernych stĺpov povedľa vodopádu boli akoby zo spomaleného filmu. Určite nepadajú bežnou pozemskou rýchlosťou. Normálne im niekto pri zoskoku asi vypínal rýchlosť!
