Nemáme presný plán. Máme len túry, ktoré si chceme prejsť a miesta, ktoré chceme viac (a niektoré aj menej) vidieť. Jednoducho, ako výjde čas. Máme pred sebou plných 14 dní. Samozrejme, na Island je to až žalostne málo.
Ako prvé nás to ťahá do vnútrozemia. Opúšťame Reykjavík a mierime plnou parou tam. Dokonca takou plnou parou, že prehliadame všetko ostatné. “Zdá sa mi, že tam bol gejzír,” vravím v aute pár sekúnd potom, čo sme prefrčali okolo kopy odparkovaných áut a v diaľke sa mi zazdal nejaký ten záblesk tryskajúcej vody. Vraj, nevadí, ešte v týchto končinách budeme, stavíme sa tu inokedy. Samozrejme to dopadlo tak, že toto bolo nakoniec najbližšie, ako sme sa k tomu slávnemu gejzíru dostali. Možno tak trochu aj omylom sme vôbec celý tzv. Zlatý okruh Islandu úplne odignorovali, ale zisťujeme, že nám to vlastne ani neprekáža. Sú iné veci, ktoré nás na Islande lákajú viac.
Oficiálne na slobode
Asfalt sa mení na štrk, zákrutami fičíme do hôr, hoci rýchlosť presunu klesá. S príchodom do kempu v pohorí Kerlingarfjöll prichádzajú na mobil aj negatívne výsledky testov. Konečne zo mňa opadne stres a aj nejaká tá mini slza, že sme to zvládli. Sme konečne oficiálne na slobode! Chcelo by to fľašu vína, no v chvate ešte nelegálneho nákupu pred pár hodinami sme na to ani nepomysleli. V kempe teda vyvalíme príliš veľa za príliš málo vína. Nič sa nedá robiť, sme v horách a na Islande a to nie je najšťastnejšia kombinácia pre kúpu alkoholu.
Kemp v Kerlingarfjöll je taký ... no, ako by som to nazvala ... ledabolý. Medzitým prešiel rekonštrukciou, tak sa tam možno čo-to zmenilo, hoci dúfam, že veľmi nie 😊. Tak aspoň na mňa vtedy pôsobil v porovnaní so všetkými rakúskymi či talianskymi kempami, kde je každé miesto označené a často ho treba dopredu rezervovať. Sem stačí len prísť a niekde sa zaparkovať. Kemp nesie honosný názov Kerlingarfjöll Mountain Resort, to ma milo pobavilo: recepcia pripomína starú dobrú Kosku pod Chopkom, v umyvárkach pod ňou je na celý kemp jedna dievčenská a jedna chlapčenská sprcha a kuchynka v starej drevenej búde opodiaľ pripomína vysokohorský bivak, kde sa na šnúre pod stropom sušia kohosi mokré veci a smetné koše boli kopcom už pred dobrými 3 dňami. Odvtedy sa už kopa smetí zväčšuje nielen smerom nahor ale vplyvom gravitácie aj okolo koša na zem. Ako sme zistili, takto nejako v podstate vyzerajú všetky islandské kempy, tak veľmi odlišné od spomínaných dokonale upravených a naparcelovaných kempov v pevninskej Európe. Napriek tomu musím povedať, že tie islandské mi boli so svojou neopakovateľnou charizmou bližšie.
Krátky súhrn skúseností spania v noci polárneho dňa
Je okolo 22.00 a kopec svetla ma zas šalie. Až mám chuť vyraziť na zajtrajšiu túru už dnes. Keď ale zaleziem na horné postele, kde je priestor od postele po strop slabých 60 cm, som tam ako v kobke a aj tma tam ako tak je. Nedá sa síce povedať, že by sa dala krájať, ale lepšie ako dole. Hlavne sa ráno nezobudiť s priveľkým návalom energie; ináč svoje temeno nechám naveky vytetované v strope Easy Viking 4x4.
Budím sa celkom vyspatá. Svetlo sa za spoľahlivý ukazovateľ nedá považovať, to je mi jasné, napriek tomu sa aj tak nechám ogabať. Trištvrte hodinu čakám na ráno, potom pochopím, že otázku rána a noci treba definitívne vyriešiť exaktnou kontrolou času na mobile. Je 4.40, dobrú noc!
Islandské druhohory
Dnes už to vyzerá na typické islandské počasie – vietor. Po ťažkom rozhodovaní kto v čom ide, vyrážame na túru do geotermálnej oblasti Hveradalir asi 5 km od kempu. Päť kilometrov samozrejme nie je veľa, ale islandský protivietor robí svoje. Do toho občas tá sopečná suť prelínajúca sa so snehovými poľami, ale 400 metrov prevýšenia sa samozrejme zdolať dá.
No a po nich, páni, prichádzame zrazu do dinosaurieho sveta! Tak to aspoň vnímajú deti . Tiež to ale prirovnávame k Marsu (kvôli sfarbeniu krajiny naokolo) a k letisku (kvôli hluku síry unikajúcej z podzemia – úplne ako keď sa žhavia motory lietadla). Toto miesto je jednoducho prenádherné! Okolitá krajina chytila výrazne oranžovú farbu, kúdoly síry nás ovievajú a v tomto studenom vetre sem-tam aj ohrievajú. Len vtedy treba zatvoriť všetky nozdry.
Sme takí opantaní prírodou, že netriafame okružnú trasu nazad do kempu a nesprávne ju identifikujeme v snehovom poli, ktorý sa skláňa do nie úplne sympatickej hlbokej trhliny kúsok od „výstupovej trasy”. Lenže moje trekové tenisky už oslávili slušné 8. narodeniny, ich podrážka sa medzitým vyhladila do masla, ktoré deťom ráno natieram na chlieb a to nie je úplne kamarátsky povrch k tomuto typu prostredia. Väčšinou sme ale fakt zodpovední...
Snehové pole prejdem so stisnutým zadkom a dúfam, že nájdeme cestu, ktorá by toto krásne, no pekelné údolie bezpečne obišla. Vytrepeme sa cez ďalšie suťovisko, ďalšie snehové pole a začína byť jasné, že to dávame fakt na blba. Musíme sa rovnakou cestou vrátiť. No, fasa! Našťastie zvyšok našej posádky má tenisky, ktoré ešte neoslávili ani svoje 1. narodeniny, a tak oni všetky nástrahy zdolávajú bez problémov. A napokon som si opäť na pevnom podklade vydýchla aj ja!
Po dokopy 15 km sa vraciame do kempu už za slušného vetriska a trochu dažďa. Konečne to pravé islandské povestné počasie! Len v ňom ešte nevieme celkom chodiť. Lebo keď ideme o dve hodiny neskôr na kilometrovú prechádzku k termálnemu prameňu okúpať sa, čím si asi tak zakryjeme všetko naše oblečenie, aby medzitým nebolo mokrejšie ako my po kúpeli?
Cez vnútrozemie na východ
Efkové cesty (F roads), teda offroadové štrkové cesty, nás vedú vnútrozemím Islandu, kde stretávame len minimum áut; skoro ako v Namíbii. Mesačnou sivou upršanou krajinou sa postupne presúvame k zelenším obzorom a keby sme náhodou boli farboslepí, jasným dôkazom navrátenia života do tejto oblasti sú aj ovce, ktoré sa tu zjavili hneď s prvou trávou. Či niekomu patria, netuším, ale od akýchkoľvek obydlí sme ešte riadne ďaleko.
Z okolitých potokov tiež dopĺňame vodu do fliaš a neštítime sa ju piť. Musím hrdo povedať, že na tejto dovolenke sme nekúpili jedinú plastovú fľašu vody, tu sú všetky zdroje čisté. Bear Grylls by síce mohol namietať, že hore po prúde by mohla byť zdochnutá ovca, ale keď nám to takto radili samotní Islanďania, veríme im. Podľa Beara sme zas pili vyžmýkanú vodu z trsov machu a boli sme celí zagebrení od zeminy.
Na obed sa zastavujeme na vyhliadke, ktorá tu čakala iba na nás. Len drevený stôl a dve lavice na kopci s výhľadom na tyrkysové jazero Blöndulón. A samozrejme, večný vietor. Ale aspoň pršať prestalo, a tak máme ideálnu zastávku na obed. Kým v aute na malom variči pripravujeme plnené tortellini, som nadšená svojím islandským vynálezom sušenia mokrých vecí: poukladám ich na väčšie skaly v okolí, zaťažím ďalšími väčšími kameňmi, aby nám neuleteli, a kým obed zjeme, vietor ich vyfacká takmer do sucha.
Po nejakých 3 hodinách nabiehame na asfalt, z čoho dcéra búcha šampáňo, lebo sledovať cestu zo zadných postelí ju nebaví a asfalt znamená rýchlejší presun do cieľa. Trvalo takmer celý Island, kým sa na Westfjordoch rozhodla presťahovať za jazdy dopredu a zrazu sa jej to tuším aj páčilo.
Súťaž o najväčšiu zimu
V severoislandskom meste Akureyri skočíme do obchodu Bónus, aby sme opäť doplnili zásoby. Bónus má jednu veľkú výhodu a jednu veľkú nevýhodu:
- vždy má niekde schované WC
ale
- mliečne a mäsové výrobky máva uskladnené v samostatných presklených miestnostiach, t.z. žiadne regále, kam len strčíme ruku. Tu sa dnu strká celý človek a je tam brutálna kosa. Pravidlom je teda neísť do Bónusu nikdy v tielku a keby sme páperky na Islande nikde inde nevyužili (ááále využijeme), tak v Bónuse sa fakt šiknú.
Za mestom Akureyri narazíme na jediný platený tunel na Islande - Vaðlaheiðargöng, ale keď si to uvedomíme, už je neskoro, cesty späť niet. Do troch hodín ho musíme online zaplatiť, inak nám to požičovňa spočíta aj s prirážkou. Končíme pri jazere Mývatn, kde sa ale nemienime extra zdržiavať, pretože sa už tešíme na túru Stórurð. O tom ale nabudúce.
