Sesriem je spolu s národným parkom Etosha najväčším lákadlom Namíbie. Obrázky z neďalekého údolia Sossusvlei s vyschnutými pahýľmi stromov vyhnali ceny ubytovania v tejto časti krajiny celkom vysoko a môžu si to dovoliť; núdzu o hostí nemajú.
Rovní a rovnejší?
Aj my máme náš kemp ako jeden z mála pre istotu rezervovaný už 3 mesiace vopred, potom sa už len stačilo trafiť do dátumu príchodu. „Ako kempujúci ale nemôžete využívať tunajší bazén ani wifi. Tie sú len pre ubytovaných v bungalowoch,“ tvrdia na recepcii. Máme právo na rozhorčenie, toto nám pri rezervácii zatajili, ba priam sa bazénom až pýšili. A že by sme veru do toho bazéna skočili v tomto horúcom dni hneď po vybavení recepcie! Trváme na svojom, ukazujeme aj pôvodný email. Sám pán šéf kempu nám príde vysvetliť ošemetnú situáciu: on ako súkromník dostal povolenie na prevádzku svojho zariadenia na území národného parku pod správou štátu za podmienky, že keď už nie všetci, tak aspoň kempujúci budú môcť využívať iba bazén a wifi zhruba 1 kilometer vzdialeného štátneho kempu. Tam je aj reštaurácia, nech turisti zo súkromného kempu utrácajú peniaze v tom štátnom. Trochu hlúpe pravidlo, uznáva aj vedúcko. Údajne nám rozumie, ale musí ho dodržiavať. Obe naše strany pochopia opodstatnenosť rozčarovania tej druhej, ale blbý pocit už ostáva a majiteľa aj tak za jeho štýl konverzácie pasujeme za studený anglický psí čumák. Houk!
Kritika nabok, kemp má aj svoje dobré stránky, konkrétne dve:
1. Máme vlastnú kúpeľňu. Čert to ber, že sa o ňu nemusíme s nikým deliť. Ale je uzamykateľná! Skoro ráno pri odchode do Sossusvlei tam nahádžeme všetko od špinavých riadov od raňajok po nezbalené spacáky. Zajtra musíme čas využívať čo najefektívnejšie!
2. Sme len ako jeden z dvoch kempov (spolu s tým štátnym) už za (alebo pred, podľa toho, odkiaľ sa na to pozriete) bránou do národného parku Namib-Naukluft. Máme teda hodinu náskok, kým sa brána otvorí aj pre ďalších návštevníkov. Ukáže sa, že výhoda je to naozaj veľká.
Budík o 6.00, do Sossusvlei je to odtiaľto ešte 60 km. Vyrážame teda za tmy, ale pred východom slnka sme na mieste. Záverečných 5 kilometrov je ako záverečná skúška, vedie hlbokým pieskom. Kto nemá 4x4, nech to ani neskúša a nechá sa odviesť miestnym plateným odvozom. Ale aj tí so 4x4 majú dilemu – zapadnutie v tejto oblasti žiadna poistka nekryje. Ja by som tiež váhala, ale Andrej v tom má jasno, toto si nenechá ujsť a náležite si to užíva. Párkrát nás v piesku zavrtí, ja si vtedy zdarným príchodom až do Sossusvlei nie som istá, Andrej ale je, a to je lepšie, ako keby to malo byť naopak.
O dune
Už včera večer zasadla rodinná rada, do Sossusvlei ideme s jasnou stratégiou a logickou postupnosťou: prednosť dostáva výšľap na najvyššiu piesočnú dunu na svete Big Daddy. Alebo jednu z najvyšších - podľa zdroja na webe a aktuálneho zrnka piesku na vrchole. Odtiaľ sa skotúľame rovno do údolia. Literatúra uvádza čas výšľapu na jednu hodinu, my si trúfame na polovičný čas. Hlavne to chceme stihnúť pred najväčším úpekom, ktorý v púšti prichádza rýchlo.
Big Daddy už z diaľky vyzerá majestátne. Cesta na dunu vedie po jej hrane, kde je akoby vyšľapaný úzky chodníček, ak sa to tak dá nazvať. Má ďaleko od asfaltu, ale aj tak je oveľa stabilnejšia ako krok mimo ňu. Vychádza slnko, takže postupne so stúpaním teploty a námahy zhadzujeme vrstvy od páperiek až do tielok. Ako odpadávajú vrstvy oblečenia, odpadávajú aj ašpiranti na vrchol duny.
V jednom momente zazrieme dole na konci údolia priamorožca. Je tam celkom sám a vyzerá tam ako taký bájny jednorožec. Neviem sa toho pohľadu nabažiť! Tie jeho rohy sú jednoducho veľkolepé!
V dvoch tretinách výstupu prichádza nepríjemný úsek. Dosť, že už máme topánky plné piesku, ktorý sa tam cez nejaké skulinky dostáva neustále a čím viac piesku v teniske, tým menej miesta pre chodidlo. Hrana sa navyše rozširuje do širšej plošiny, piesok sa z „chodníčka“ rozlieva do strán a stráca svoje zdanie pevnosti. Každým krokom hore sa rovnako zveziem aj dole. „Radšej by som bola na hrane,“ mrmlem si a bavím sa na tom, aká je psychika mrcha. Liezť na Lomničák Birkenmajerovou hranou bol zážitok, ale bezpečnejšie som sa cítila mimo hrany. Na dune sme už slušne vysoko, závrate aj tak žiadne. Keď spadnem tu, akurát sa tak pomerne bezpečne zveziem až dolu.
Bolo nás asi 20-25, keď sme na dunu začali s východom slnka stúpať. Na jej vrchol sme nakoniec dorazili len my štyria a traja Francúzi a predsa len za tú sľubovanú hodinu. Na vrchole sme teda len my siedmi, z čoho mám pomaly eufóriu výstupu ako na Everest.
Na obzore široko-ďaleko nevidno živáčka, ktorý by sa sem blížil, takže si môžeme užívať naozaj súkromnú radosť z dosiahnutia vrcholu. Fučí tu o závod, pár fotiek a poďho doleeeee! Utekáme dole dunou šúsom na boso, rehoceme sa pritom ako zmyslov zbavení a je to úžasný pocit! 325 výškových metrov zbehneme dole asi za 5 minút a ocitáme sa uprostred bezveterného údolia Deadvlei, ktorého fotky obleteli svet a evidentne právom.
Pohľad na Deadvlei je ako z inej planéty. Popukaná soľná pláň úžasne kontrastuje s oranžovými dunami, ktoré ju z troch strán obkolesujú a s hnedými pahýľmi odumretých stromov s dôkladne zachovanou štruktúrou kôry. Fotky neklamali, krása tohto miesta je skutočná a neprikrášlená žiadnym photoshopom. Číňania sa idú zblázniť, cvakajú, až sa z ich fototechniky dymí.
Ako sa večer zabaviť
Cez deň je už riadny úpek. Ministavba našej súkromnej kúpeľne v kempe nám našťastie poskytuje dostatočný tieň, v ktorom si na plynovej bombe pripravíme cestoviny so zeleninou a posledným hovädzím steakom z našej autochladničky. „Zo mňa sa snáď stane vegetarián. Mäso už nechcem ani vidieť!“ sťažuje sa Andrej po dvoch týždňoch strávených v tejto mäsokultúre zanechanej z dôb nemeckej nadvlády pred vyše 100 rokmi. „No dobre, možno kura...kotletky...,“ zmierňuje Andrej svoje počiatočné zaprisahanie, ktoré sa mu po pár sekundách zdá predsa len pritvrdé.
Na večeru ostáva už len sáčková minestronka. „Toto bude asi polievka z kameňa!“ smejem sa a narýchlo deťom rozprávam rozprávku, v ktorej pocestný presvedčí skúpu starenu, že jej uvarí polievku z obyčajného kameňa a vody. Starene nakoniec ani nedôjde, že chuť dala polievke mrkva, zemiak a iné prísady, ktoré si tulák od stareny vypýtal „len na malé dochutenie“, aby tam starena mala to, čo má v polievke rada. Aj do našej polievky sme pridali mrkvu, cukinu, tekvicu, cesnak, zemiaky a vajíčko, aby to nebola len číra voda ochutená glutamánom.
Záver dňa korením mojím pádom do jamy, ktoré decká ešte za svetla vykopali, no za tmy po nej nebolo ani chýru, ani slychu. Do ďaleka sa rozlieha škodoradostný smiech zvyšku rodiny, ja som sklátená v jame a deťom spolu s Andrejom príde neskutočne smiešne, že moja občasná prezývka „mama-jama“ teraz fakt funguje doslova. Ja sa chcem najskôr naštvať, ale keď ich počujem rehotať sa, začnem sa smiať aj ja, na čo rozveselím ešte viac ich, lebo videli, že som sa najskôr chcela naštvať 😊. Zažívame pravé rodinné smiechové domino.
