Deska je zvláštne meno. Ani mu to nevravím. Tiež mi raz v Amerike jeden rapper povedal, že má tenisky značky „dada“. Deň mi tým teda nezlepšil 😂.
„Ako sa povie ´teniska´ po damarsky?“ opýtam sa ho a uchechtnem sa pri tej spomienke len tak sama pre seba. S Deskom práve kráčame asi 3 kilometre do jeho damarskej osady cez vyprahnutú červenú zem a cestu si krátime prekladom rôznych slov do damarčiny. Možno to s tým „divokým“ Deskovým menom bude spôsobené aj tým, že celý damarský jazyk je pre nás zvláštny. Je podobný jazyku, akým rozprával Xixo vo filme Bohovia sa museli zblázniť. Využíva ckavky a mlaskavky, ale Deska ich často v súvislej rýchlej reči vyslovuje, akoby ich on ani nehovoril, ale niekto mu ich k jeho reči umelo pridával. Nechápem, kedy ich v tých slovách stíha vysloviť.
Rebelské slony
Okrem toho, že kemp Hoada vznikol na neuveriteľne krásnom mieste, máme dobrý pocit aj z toho, že zamestnáva v drvivej väčšine Damarov z okolia a pomáha im vytvárať ojedinelú komunitu: mohol napríklad vzniknúť fond, ktorý farmárom kompenzuje straty ich dobytka po napadnutí hyenami a tiež sa im podarilo viacerých bývalých pytliakov presvedčiť „na vieru“ ochrancov prírody.
Tesne pred Deskovou osadou míňame veľkú sloniu kosť. Tie krásne slony, ktoré sme ešte včera pozorovali v Etoshi, vedia byť peknými parchantami. Staršie a samotárske slony im ničia ploty, sú nevrlé a škodoradostné ako dedko Abraham Simpson zo seriálu Simpsonovci. Ale milo ma prekvapilo, že riešením situácie nebýva zúrivá odplata, ale po dohode s miestnou vládou väčšinou uspanie a premiestnenie Abrahama do oblastí mimo ľudí.
Kozy, hlina, šišky
Deskovu osadu tvorí 4-5 domov. „Tu býva švagriná, tu mama,...“ ukazuje Deska postupne na hlinené domy s plechovou strechou. Oveľa viac ako miestnych obyvateľov je tu kôz. Uprostred ich ohrady má svoju krpatú búdu krpatý psík, ale podľa brechotu je to rozhodne ich „veľký“ brat. Raz bude z neho riadny ochranca.
Doobedie u Damarov si užívame, je to krásny náhľad do ich života a celá návšteva je veľmi príjemná. S Deskovou mamou vo farebnej zástere podojíme kozy v ohrade, pozrieme si ich skromnú záhradku, pomôžeme im so stavaním hlinených stien nového domu z hovienok ktoréhosi zvieratka z ich farmy zmiešaných s hlinou a vodou a pohráme sa s Deskovým ročným synom, ktorý má podľa vône riadne naložené v gatiach ale všetci sa tvárime, že nemá 😊 Na záver si ešte spoločne vysmažíme šišky z tekvicovej múky v skromnej vonkajšej kuchyni, a to už sa v tejto chvíli pomaly pasujem za ozajstnú damarskú ženu. Celou skúškou som prešla 😊.
„Každú noc tak veľmi čakám na ráno,“ priznáva inak neustále usmiaty Deska, keď sa vraciame nazad do kempu. Hoci slnko pripeká, v noci je tu pekná kosa! Je júl a to na južnej pologuli znamená zimu. Chudák Deska je prechladnutý a ani sa mu nedivím. Damarské hlineno-plechové domčeky nie sú žiadny luxus s ústredným kúrením. Namiesto toho mu dávame aspoň pár tabletiek vitamínu C.
Gru vzal mesiac. Našťastie.
Už včera večer sme sa vytiešali, že sme v Hoade bez elektriny. Je to väčšie dobrodružstvo aj pre deti, behajú tu s čelovkami, ja nevidím myši, všetci sme spokojní. A tiež sa ešte večer tešíme, že len čo zapadne slnko, budeme mať výborné podmienky na pozorovanie Mliečnej dráhy. Lenže včera bol spln v plnej poľnej a mesiac oblohu osvetlil tak, že sme mali po hviezdnom divadle. Dnes sa po zotmení Gruovi z rozprávky „Ja, zloduch“ evidentne podarilo mesiac ukradnúť, lebo tentokrát máme parádne predstavenie hviezdnej oblohy a zreteľnej Mliečnej dráhy. Bez elektriny a teda umelého nočného osvetlenia sa húfmi hviezd môžeme kochať až dovtedy, kým Gru za hodinku mesiac nepošle opäť na oblohu a opäť osvetlí celý kemp aj oblohu, akoby bol pripojený do elektrickej zásuvky.
