Klobáskami na raňajky sme práve dosiahli hladinu tolerancie mäsa. Namíbia ako bývalá nemecká kolónia má napriek tejto pomerne dávnej histórii stále dosť blízko k Nemecku a kuchyňa detto. Údeniny, mäso. Žalúdky si pýtajú viac zeleniny. Stalo sa nám to aj v Japonsku ... ale v presne opačnom garde po jednom špecifickom zážitku. O tom ale možno niekedy inokedy.
„Dám si ešte kečup k párkom,“ vravím, na čo mi Andrej kontruje: „A ja si dnes dám krém na päty!“ Suchá Namíbia sa hlási o slovo, chodidlá už od popraskania pomaly začínajú bolieť, takže kúpa krému je prioritou dnešného dňa. Kto by to bol čakal! Hneď cez cestu v malom obchode spojenom s poštou kupujeme zelený bylinkový krém pripomínajúci vazelínu presne na tento účel a päty kontinuálne a celkom úspešne liečime po zvyšok dní v Namíbii. A keďže sme si krému kúpili viac, ako sme mysleli, že spotrebujeme, rozmýšľame, že s ním doma začneme kšeftovať ako s namíbijským zázrakom na kožné problémy.
Fatamorgána
„To na obzore sú hory?“ vyslovím neveriacky nahlas v aute, keď držíme kolmicu smerom na oceán. Nejde mi do hlavy, že by tesne pred pobrežím stála stena horského masívu. Je to len klam a trvá mi pekne dlho, kým to pochopím. Je to hmla nad oceánom. Teplota výrazne klesá s každým kilometrom.
„Kere, uriba!“ vravím si v duchu. „Pozri, more!“ To nás v damarčine naučil Deska a to jediné som si zapamätala. Sme teda tu. V tejto ničote púšte, hmly, vetra a hlučných oceánskych vĺn. Je nám jasné, prečo sa tu tomu hovorí Pobrežie kostier. Stroskotať tu rozhodne nebude náročné, o čom svedčí kopec vrakov pozdĺž celého vyše 500 km dlhého pobrežia až k hraniciam s Angolou.
Komu patrí pobrežie?
Kde si to vo vetre a chlade neužívajú ľudia, užívajú si to tulene. Vlastne sú to uškatce. Na mieste zvanom Cape Cross sú ich stovky a asi aj tisícky, celé koberce uškatcov. A milióny molekúl smradu 😊. Ovalí nás hneď po vystúpení z auta. Uškatce lenivo ležia jeden cez druhého, akurát mláďatá „pobehujú“ alebo naťahujú bradavky svojim mamám. Niekoľko z nich je vidieť ako také bójky v oceáne na love. Pomedzi ne sa prechádza šakal. Akoby si vyberal, na ktorom si dnes zmlsne.
Aj my si ideme niečo zmlsnúť. Široko-ďaleko tu nie je nič, len hotel a kemp Cape Cross Lodge. „Vy ste z Talianska?“ prihovorili sa nám napokon od vedľajšieho stolu štyria belosi. Dobre som videla, ako naťahujú uši smerom k nám, ale že nás odhadli na Talianov, to ma dostalo. Je to taká veselá partia o generáciu starších Namíbijčanov. V krajine žije okolo 5 % obyvateľov bledej pokožky, takže niekedy je ťažké určiť, či je niekto cudzinec alebo domáci. Ak dobre rozoznám ich reč ja, títo sa rozprávajú afrikánsky. Iba že by som sa tiež zmýlila 😊.
Do večera nemáme problém prebaviť sa, rozhodli sme sa totiž, že tu na noc zostaneme. Kemp vyzerá pekne, len je zvláštne, že tu nikto nie je ... (zistíme prečo). Užívame si prechádzku po piesočnatej pláži, kde by sme nemali problém uveriť, že sme na samom konci sveta. Musíme na seba až kričať, aby sme sa kvôli silnému príboju vôbec počuli. Pobrežie je ľudoprázdne, kam oko dovidí, takže si môžeme dať do Atlantiku aj symbolického naháča. Škoda len, že som si po ňom obliekla dlhé gate a kraťase tam zabudla. Keď mi ich deti išli o dve hodiny pohľadať, príliv ich už vzal a sú teda asi niekde na ceste do Brazílie.
Káva nie je na vine
Podvečer cestou nazad do kempu natrafíme na štvoricu našich nových známych. Bavia sa s vínom v ruke v piesku, akoby sa ešte len chystali na diskotéku.
„Heeej, poďme sem, dajte si s nami víno!“ hulákajú na nás z diaľky. Možno chcú tú diskotéku roztočiť priamo tu. „Tak vy ste z Európy!“ začnú. „My sme tam boli minulý rok. V Nemecku. Tam sa nedá popri ceste cikať!" Gulíme na nich oči, idú na nás veru zhurta. "V Nemecku sme museli ísť na pumpu, aby sme mohli ísť na WC. Tam sme si dali kávu, aby sme WC mali zadarmo, ale z tej kávy nám zas bolo treba, a tak sme zas museli ísť na pumpu ... a tak stále dookola!“ rehocú sa na plné ústa a my s nimi, ale je to také výstižné. V Namíbii s minimálnou hustotou osídlenia naozaj nie je najmenší problém zastaviť auto a vycikať sa. Hoci aj na hlavnej namíbijskej spojnici, ktorá pretína krajinu smerom na Južnú Afriku. Zdá sa, že po návšteve uponáhľanej a všade zastavanej Európy si ešte viac vážia, že žijú práve v Namíbii so svojím nekonečným priestorom.
Prvá "vtipná" noc (druhá ešte príde)
Už vieme, prečo sme v kempe spolu s jedným ďalším autom boli sami. V noci to vyzeralo, že snáď zbalím deti, spacáky a presťahujeme sa radšej na toalety. Kempovacie miesta vyzerali byť dostatočne chránené, ale neboli. Prišiel silný vetrisko od oceánu, stany na aute sa ohýbajú sprava doľava a zas späť. Buď ich za chvíľu zhodí alebo odfúkne. Hučí oceán, hučí vetrisko. Ráno som ako zbitý pes a to väčšinou spím, nech sa deje čokoľvek. Ráno je všetko navlhnuté, takmer sa zrúbem cestou dole na zem po kovovom rebríku. Andrej si včera večer našťastie na poslednú chvíľu schoval dovnútra stanu tenisky, inak by ich dnes neobul.
Raňajkovať ideme radšej do hotela. Stále tu fučí a sadá vlhká hmla. Aj tentokrát nás niekto odpočúva, ale to preto, že je to Slovenka. Jediná, ktorú sme v Namíbii stretli. Keď našu debatu zočia naši namíbijskí kamoši, zas sú v jednom kole. „Ešte včera sme ani poriadne netušili, že nejaké Slovensko existuje a dnes je tu zrazu plná miestnosť Slovákov,“ chľapocú sa od smiechu.
O tomto bola reč
„Poďme si k oceánu navariť polievku!“ navrhuje Andrej cestou z Cape Cross. Čaká nás mesto Swakopmund a po ňom prírodná oblasť Spitzkoppe. Ešte netušíme, aký obrovský rozdiel nám tieto dva zážitky prinesú. Teraz sme však tu – v pustine pobrežia, len plynová bomba a my.
O tomto pocite to vraveli naši milí Namíbijčania?
