Sme v meste Walvis Bay, ktoré pripomína americké mestá vybudované do pravouhlých blokov ulíc. Na každom kroku je križovatka bez semaforu. V Namíbii sa jazdí vľavo, sme teda trochu v šoku. Na každú jednu križovatku - a že ich tu je! - prichádzajú autá zo všetkých smerov a odvšadiaľ majú STOP-ku. S našim autom sme tu za evidentných turistov, prednosť teda máme na všetkých križovatkách my. Namíbijčania vidia otázniky v našich očiach s jasnými nejasnosťami ohľadom spomínaného pravidla. Neriskujú to a radšej nás všade púšťajú prvých. Stačí im, že sú večne v servise kvôli odletujúcim kamienkom do čelných skiel. Taký autoservis je v Namíbii veru dobrý biznis!
Vo Walvis Bay si plníme dve úlohy: veľký nákup na najbližšie dni vrátane sáčkovej polievky chakalaka, z ktorej nás ešte v ten istý večer pália ústa už po prvom súste tak strašne, že ju nedokážeme dojesť, a návštevu tunajšej lagúny. Pozorujeme v nej stovky ružovo-bielych plameniakov, ako v plytkej vode lovia ryby. Rada by som tu ostala aj dlhšie, ale čaká nás ešte pomerne dlhá cesta, a to je už poobede.
Paradoxy dopravy
Po vymotaní sa z mesta nás okamžite víta púšť Namib. Asfalt sa zmenil na hlinu, piesočnatá púsť na kamennú. Aj rovina sa časom začne dvíhať do hnedých kopcov priesmyku Kuiseb, po ktorom sa farba krajiny okamžite mení na okrovú a po ďalšom priesmyku Gaub na takmer oranžovú. Cesta tu už pripomína húsenkovú dráhu – hore, dole, doprava, doľava. Áut absolútne minumum, skôr nič. Trochu to zrejme zvádza popustiť uzdu rýchlosti. Spoza horizontu zrazu vyletí auto a má čo robiť, aby ho šofér dostal na štrkovej ceste pod kontrolu. Z nejakého dôvodu nás v našom pruhu naozaj nečakal. Rýchlo mykne volantom a v spätnom zrkadle už len vidíme, že sa im nakoniec podarilo auto zabrzdiť priečne cez celú cestu. Mali sme šťastie my aj oni, že sa im to podarilo a že tadiaľto prechádza jedno auto za hodinu. No na druhej strane, keby ich tu jazdilo viac, možno by si to šofér neroztúroval a žiadny zmätok by nenastal. Čím hustejšia doprava, tým menej nehôd. Zvláštna logika.
200 km od Walvis Bay nie je nič – obchod, kemp ani benzínka, nič. A potom zrazu s veľkou pompou okázalá brána v tvare dvoch veľkých R, za ktorou sa v diaľke smerom do púšte črtá kemp Rostock Ritz. Vraj sú plne obsadení. Z kufra na nás mrká chakalaka, zvonku blížiaca sa tma a s ňou zvieratá púšte, s ktorými sa naše auto nechce zoznamovať zrážkou. „Tu blízko má svoj malý kemp Bushman,“ radí nám recepčný z kempu.
Nočné divadlá
Cez nenápadnú značku „camping“ za pár kilometrov je prevesený pár starých zodraných topánok. Ledva si tú odbočku všimneme. „Môžete sa zložiť kdekoľvek a ak budete v noci počuť zvláštne zvuky, nebojte sa,“ začne ťažkou angličtinou chlapík, čo nás víta v kempe. Aké zvuky zas? Nestačili tie z minulej noci? „To sú len zebry,“ vraví. OK, to zvládneme.
A tak si tu kempujeme doslova uprostred púšte Namib a na obzore priamorožec a 6-7 zebier. Hádam to nie sú halucinácie z chakalaky...
Naozaj sa po polnoci budím. To sú čudné zvuky, tie zebry snáď prdia! Otváram stan na aute a kochám sa pohľadom priamo z lóže. V tom zbadám na oblohe absolútne rovno useknutú polguľu výrazne červenej farby. Asi mi šibe, ale v prvej sekunde sa samej seba v tejto nočnej hodine pýtam, či je to slnko alebo mesiac. Kolieska mi ešte celkom nefungujú. Jasné, že je to mesiac, ale tá sýtočervená farba ma dostala. V živote som taký mesiac nevidela.
Ani na druhý deň nás Namibská púšť neprestáva cestou prekvapovať! Mám pocit, že ak sa čo i len na minútku nepozerám von z okna auta, krajina sa medzitým zmení na úplne inú scenériu. Takto sa mení neustále: najskôr vidíme kopce akoby posiate makom, potom sa zem mení na sýtožltú, potom na oranžovú, potom zas z horizontu vystúpia iné typy kopcov alebo pribudne niekoľko stromov. Tie najviac zhustnú pri osade Solitaire, kde sa nachádza vôbec prvá pumpa od Walvis Bay. Je tu tiež servis áut (ako inak) a kaviareň.
Kde sa vzali, tu sa vzali...
Solitaire je veľmi pôvabné miesto napriek kope turistov, ktorí sa tu akumulujú vlastne ako na jedinom možnom mieste medzi Walvis Bay a dedinkou Sesriem. Je to zvláštne. Na cestách sme ledva niekoho stretli a tu je zrazu zraz ľudí, ktorí sem predsa tiež museli odniekiaľ prísť. Kúsok od kaviarne sú roztrúsené vraky áut zasadené do piesku pri veľkých okrúhlych opunciách. Ako stvorené na instagram. Čínske turistky si rúžujú pery, v opätkoch a krásnych, no do púšte nie úplne praktických šatách pózujú na vraku traktora. Takmer ako na parížskom móle.
Nás čaká naše mólo už nabudúce - na najvyššej pieskovej dune na svete.
