Swakopmund je zvláštne mesto. A vraj aj krásne, píše sa všade na webe. Stane sa presný opak. Swakopmund bol prechválený a my sme si s ním nesadli. Navyše sa nad ním stále vznáša tá večná mokrá hmla, vietor od oceánu duje a my nemáme úplne náladu na ďalšiu podobnú noc ako v Cape Cross. Aj ma to hnevá. Keď máme svoj „dom“ so sebou, chcem ho využívať na 100 %, ale sú chvíle, kedy podľahneme.
Som Phoebe v seráli Priatelia a práve som si obliekla svoj norkový kožuch – vstúpila som do hotela The Delight. Nie som nadšená rodinnou dohodou o noci v hoteli, ale keď vojdem do tohto, som v tom až po uši. Je krásne farebný, má tyrkysovo-červený šmrnc retro štýlu. Keby boli všetky hotely takéto farebné a nevsádzali vždy len na neutrálne (nudné) farby sivej či béžovej...
Začína však toho byť zrazu na nás dosť: v reštaurácii pri oceáne je na stoloch samé „reservé“, čašníci sú samé „thank you“. „Želáte si na noc do postele termofory?“ pokračuje večer v nóbl záležitostiach hotelová chyžná. Milé, ale už by aj stačilo. Dorazia nás ustricami a šampanským na raňajky. Ustrice milujem, čo mám robiť?!
Záchrana menom Spitzkoppe
„Vyberte si miesto, ktoré chcete. Nájdete ho podľa suchého záchoda na mieste. Voda ani elektrina tam zavedené nie sú,“ dáva nám inštrukcie a veľmi zle prefotenú mapku Spitzkoppe slečna pri vchode do oblasti. Uf, konečne ma žiadne zbytočné luxusnosti nebudú lákať. Nakúpiť sme sa cestou zo Swakopmundu zastavili, sme zásobení všetkým, čo treba, môžeme si tu teda dve noci užiť.
Spitzkoppe je nádherná oblasť vysokých skál rôznych zaoblených tvarov, ktorá je zároveň aj kempom. A keďže je naozaj rozsiahla, kempovacie miesta sú od seba ďaleko s pocitom úplného súkromia až osamotenia. Je ich tu zhruba 30 a to naše je nádherné! Zaseknuté medzi vysokou skalou úplne v ústraní, kde aj naše hlasy počuť, akoby sme boli v jaskyni.
Bez vody či bez elektriny?
Elektrinu sme nemali ani v damarskom kempe a vôbec nám tam nechýbala. S čelovkou a možnosťou založiť si oheň sme stále ako králi. Bez vody je to už ale zložitejšie. Víťazoslávne sme si okrem napustených fliaš na pitie naplnili aj 5-litrovú bandasku. Keď po cestovinách na večeru, ktoré si určitý objem vody tiež vyžadovali, vyslovím otázku „Decká, čaj?“, tuším, že som si mala radšej zahryznúť do jazyka. Z päťlitrovky výrazne ubudlo. Najedení sme, riady sa však neumývajú. Nemôžem. Po raňajkách sa nám už minulo úplne všetko – voda aj čisté riady. Všetky sú špinavé, už nemám v čom variť a do čoho servírovať. Chcem ich všetky pobrať a odniesť k vstupu do Spitzkoppe, kde je jediný zdroj vody. Lenže množstvo špinavého riadu a viac ako 2 kilometre k onomu zdroju je pomerne ošemetná situácia. Sklopím uši aj stany na aute a štartujem. Zas ma tie výdobytky luxusu dobehli...
Po obrovských skalách v Spitzkoppe, ktoré trčia niekoľko desiatok až stoviek metrov zo zeme, prechodíme pekných pár kilometrov. Sú nádherne zaoblené, slnko ich krásne vyfarbuje do oranžova a my po nich nachádzame nekonečné cesty. Zápletky prináša aj oná nie práve najlepšie oxeroxovaná mapka, ktorá nás povodí aj tam, kde sme pôvodne nechceli. Ale takéto blúdenia väčšinou stoja za to a objavíme aj to, čo by sme inak neobjavili.
Noc z lacného hororu
Kým prvý večer je kľudný s nádherným divadlom hviezdnej oblohy, druhý večer sa trochu dvíha vietor a je chladnejšie. „To prší?“ pýtam sa skôr básnickú otázku, keď večer zalezieme do stanov na aute a ja zreteľne počujem zvuky kvapiek dopadajúcich na steny našich stanov...
Sme unavení z tepla a celodenného chodenia po Spitzkoppe. Na nejaký čas pospíme, ale nakoniec sa všetci štyria celú noc budíme na riadnu zmesku hororových zvukov a každý z nás si vytvára svoju vlastnú paranoju. Mňa stále trápia tie „kvapky dažďa“, ktoré v období sucha v Namíbii rozhodne nie sú tým, čím sa mi zdajú byť. Som presvedčená, že sú to malé kúsočky skaly odletujúce z tej vysokej nad nami, ktorá na nás asi za chvíľu celá zletí. Logika nehrá v môj prospech, ale sme tu široko-ďaleko úplne sami, v Afrike, tma ako vo vreci a vtedy si ľudská fantázia toho navymýšľa. Na moju obhajobu, ostatní na tom nie sú oveľa lepšie. Majú svoje vlastné haluze. Andrej rozmýšľa, čo (alebo kto?) vytvára silný zvuk, ako keď niekto rozopína zips na našich stanoch. Ráno tomu nenájdeme iné vysvetlenie ako to, že to musel byť vietor. Syna desí vŕzgajúci zvuk neustále sa otvárajúcich a zatvárajúcich dverí nášho oplechovaného záchodu. Ozvena nášho miesta v skalnom záseku ho znásobuje a znie fakt strašidelne. A aby bola plejáda zvukov čo najpestrejšia, niekoľkokrát v noci sa spustí alarm auta na ktoromsi inom kempovacom mieste, ktorý sa nocou šíri do ďaleka. A ten trápi dcéru. Viem si to celé predstaviť ako scénu v lacnom horore. Sme opäť nevyspatí, ale z hororu je ráno pri chlebe vo vajci už komédia, a tak je všetko v poriadku.
______________________________________________
Sme v polovici našej cesty po Namíbii, z čoho vznikol aj prvý amatérsky filmík. Príjemné pozeranie 😊.
