Už pri imigračnej kontrole zažívame prvé kultúrne strety s Japonskom. Musíme vystáť dlhú radu, no až v jej polovici zistíme, že nám chýba ešte jedna kartička na odovzdanie úradníkovi. Nazad ku kartičkám sa vieme dostať len podlezením pásov, no tie kontroluje nekompromisná japonská policajtka. Naznačuje nám, že po odchode z radu sa opäť musíme postaviť na jeho koniec. Pravidlá sú pravidlá! Naše psie oči s unavenými deťmi v našom závese ju napokon horko-ťažko obmäkčia.
Po náročnej hlučnej noci v Dubaji a zdĺhavom celodennom presune do Tokia ostávame prezieravo na jednu noc v letiskovom hoteli. Žiadne presuny autobusmi, „v papučiach“ z lietadla rovno do hotela priamo v termináli. Chvíľu síce trvalo, kým sme ho našli, značenie je chabé. Letiskový hotel padol viac ako vhod, sme naozaj vyčerpaní.
Odchod hneď! Len poobdivujem záchod.
„Je 11.09, vstávať!“ budí nás všetkých Andrej 9 minút po tom, ako sme sa z hotela mali odhlásiť. Neskorý prílet nás zmohol, všetci štyria sme spali ako zarezaní a bohvie, kedy by sme sa bez alarmu v Andrejovej hlave zobudili. Volám teda rýchlo na recepciu, kde mi milá pani s japonskou radosťou v hlase oznamuje, že si pobyt môžeme o jeden deň predĺžiť. „Nie, nie“, snažím sa jej naznačiť, že rozhodne nechcem investovať do ďalšej noci v tomto nie práve najlacnejšom hoteli. Uvádzam ju na pravú mieru, len sme zaspali. „OK, please check out till 11.30,“ ozýva sa na druhom konci drátu.
Rannú hygienu teda robíme super rýchlo, no neobdivovať japonský záchod...to jednoducho nejde. Veľmi rýchlo si zvykáme na všetky jeho vymoženosti: od automatického otvárania, cez vyhrievanie sedadielka a bidetovú spršku až po sušenie a hudobný sprievod.
Všetko má svoj (japonský) postup
Kupujeme si v automate tzv. PASMO kartičky platiace na metro a niektoré prímestské vlaky. Deťom zľavnené, naťukávame teda ich dátum narodenia. Zrazu sa vedľa automatu otvorí plechové okienko, ktoré so stenou takmer splývalo. Až sa zľaknem, ani som si ho nevšimla. Chlapík dátum kontroluje s pasom dieťaťa. „Ešte budem kupovať PASMO aj pre druhé dieťa,“ vravím, ale pána to nezaujíma, okienko zatvára. Už od včera pozorujeme stále viac a viac, že všetko tu má svoj poriadok. Naťukávam v automate druhé dieťa, opäť sa otvára okienko, tento raz je v ňom žena a kontroluje druhý pas. Konečne môžeme prejsť cez turnikety. Tie pri odpípnutí detských kartičiek zakaždým zašvitoria vtáčím spevom. Zaujímavá audio kontrola veku.
Ďalšou vecou, ktorá nás prekvapí, je zamestnanec železnice stojaci na peróne s mikrofónom v ruke a pravdepodobne ohlasujúci prichádzajúci vlak. Ako sme si neskôr všimli, je to v Japonsku bežné. Chodiace reproduktory. Tiež je bežné vo vlakoch/metre netelefonovať. Upozorňujú na to aj piktogramy a všetci to dodržiavajú, aby svoje okolie nijako neobťažovali. A tak všetci do mobilov len pozerajú.
Keď ostaneš stáť, kde si, podarí sa mi prejsť na druhý koniec izby.
Zastávky metra sú okrem názvov označené aj svojimi číslami, čo je veľmi výhodné, ľahšie sa tak orientujeme. Po dvoch prestupoch vystupujeme na metro zastávke Hatchobori. Reproduktor nám to dostatočne vopred a veľmi zábavne oznamuje: „Hačóóóóóóóóóó....bori!“ Hneď pri ňom stojí náš hostel. Musíme sa smiať. Po luxusnej izbe na letisku vchádzame síce do našej súkromnej izby, s ktorou sa nemusíme s nikým deliť, no jej stiesnené usporiadanie je až komické. Izba je jeden tenučký slíž s poschodovými posteľami, kde ani kufre nevieme na celú ich šírku otvoriť. Wecká na chodbe sú však opäť japonsky moderné.
V neďalekej malej reštaurácii ochutnávame náš prvý ramen v Japonsku. Fantastický bravčový vývar so slížami, bambusovými výhonkami, kúskom rias a plátkom mäsa. Vývar je taký silný, že Andrej chvíľami dumá, či mu vôbec chutí. Samozrejme, že chutí, len sme si naň museli všetci trochu zvyknúť.
Keď som bola decko, milovala som knihu S maliarom okolo sveta. Vyšla v roku 1984, veľmi sa vtedy cestovať nedalo, čo autor vo svojom predslove okľukou komentuje, že predsa nemohol navštíviť všetky krajiny sveta, a tak obrázky často maľuje podľa fotiek z publikácií alebo pohľadníc. Tie obrázky zo všetkých krajín sveta som poznala naspamäť, toľkokrát som ich za tých x rokov listovala. A ešte stále sem-tam listujem 😊.
„Som tu! Som v Tokiu! Som v Maliarovi okolo sveta!“ nemôžem tomu uveriť, keď za tmy vychádzame z metra kúsok od slávnej križovatky Shibuya. Všade svietia a blikajú neónové reklamy, všade sú ľudia a autá. Japonsko bolo pre mňa vždy tajomnou krajinou a v čase môjho detstva som ani nedúfala, že sa sem raz dostanem. Teraz sa zrazu cítim ako súčasť toho obrázku, na ktorý som sa roky pozerala v knihe. Presne takto som si Japonsko predstavovala, hoci postupne zistíme, že táto jeho tvár je len jedna z mnohých a veru ani nie tá najcharakteristickejšia.
Najrušnejšia križovatka na svete nie je ani tak veľká, no rušná je rozhodne: zebry krížom krážom; keď križovatku osvetlí zelený panáčik, je to mela ľudí. Celkovo sme v Tokiu veľa turistov nestretli, no ak aj náhodou áno, tak to bolo práve tu. Polovica ľudí prechádza križovatkou so zdvihnutým mobilom nad hlavou a robí si video.
Sushivagóny
Mierime do Uobei sushi – známej reštaurácie, kde si vyberáme z rôznych variácií (prevažne) sushi cez LCD displej. Hostia sedia akoby za dlhým barovým pultom, a keď svoju objednávku odošlú, o chvíľu k nim sushi dorazí odkiaľsi z kuchyne na tácke po koľajničkách. Jedlo rýchlo prisvíští, zastane priamo pred nami, tanierik si vezmeme, stlačíme vysvietené tlačidlo a tácka rovnako rýchlo odfrčí späť do kuchyne. Je to veľmi zábavné, deti čakajú na každý jeden vláčik s napätím, či zastane práve pred nami. Všetky ostatné potreby a ingrediencie potrebné k sushi máme pripravené na stole – paličky, nakladaný zázvor či sójovú omáčku. Dokonca aj kohútik s teplou vodu.
Objednávame si stále priebežne podľa zasýtenia a tiež nám veľkú objednávku naraz nedovoľuje urobiť ani náš tablet. Tu tiež ochutnávame náš prvý čaj matcha, zelený čaj rozomletý na prášok, ktorý sa len zaleje horúcou vodou a pomieša. Piť práškový čaj mi príde najskôr zvláštne, ale neskôr sa dočítam, že je to údajne preto, lebo zelený čaj je veľmi zdravý. Do žalúdka by sa teda mal dostať aj so samotnými lístkami. A tie, keď sa pomelú, tak sa aj vypijú, a teda sa nevyhodia do koša. Hm, to dáva logiku.
Na ulici je plno ľudí a príjemná atmosféra. V reštaurácii nad rušnou križovatkou si objednávame naše prvé saké. Naša japonská cesta ešte len začína.
