Opäť sme o deň bližšie k návšteve ustricovej farmy, a keďže sa tam chystáme už zajtra ráno, plánujeme sa ponevierať v jej tesnej blízkosti, aby sme to zajtra mali už len na skok. A tak mierime do národného parku Connemara a v očiach máme nejasnú iskričku o prespaní priamo v parku. Webová stránka sa o „wild campingu“ zmieňuje, ale nevieme z toho celkom pochopiť, či to platí aj s autom alebo nie, resp. či vieme auto niekde nechať a poodísť si kempovať od neho trochu do prírody. Nie veľmi ďaleko, aby sme k nemu nemali ráno ďalekú cestu (keďže ideme konečne na dlho očakávanú ustricovú farmu).
Svitá nádej v národnom parku Connemara
„Loudáme“ sa teda po Wild Atlantic Way. Aj dnes. Opäť. Uznávam, že výhľady sú dnes krajšie, táto časť krajiny je akosi bližšie našim pôvodným predstavám o Írsku. Niežeby sa "Divoká atlantická cesta" zmenila na naozaj divokú, ale cesty sú viac zatočené, sme bližšie k moru a pohľad na pomerne dlhokánsky fjord Killary Harbour je naozaj malebný a taký írsky – zeleň a more.
NP Connemara je populárny národný park. Cestu vedúcu k informačnému centru lemuje jedno odparkované auto za druhým. Je však poobede, niektoré už odchádzajú, a tak sa niekam pichneme a pochodujeme k informačnému centru aj my. Misia je dnes jasná: dať si malú túru a prespať tu v prírode. V informačnom centre stojí staršia pani, ktorá zvláda trpezlivo odpovedať návštevníkom na ich otázky aj usmerňovať autá, ktoré chcú stoj čo stoj zaparkovať čo najbližšie k centru, no miesta sú tu obsadené, a teda sa musia otočiť. Prichádzame na rad s našou otázkou o prespaní v parku, pani stíši hlas a spiklenecky vraví: „Čo máte? Obytnú dodávku? Viete, mali sme tu takých ľudí, čo tu takto prespávali, lenže potom to zavesili na Facebook a to nebolo dobré.“ Neviem, asi sme v nej vzbudili ako rodina dôveru, lebo trošku na nás mrkne a vraví ďalej: „Po šiestej podvečer takmer všetci návštevníci poodchádzajú. Potom príďte aj s dodávkou a tam niekde ďalej za stromami nájdete miesto,“ takmer šepká. No, to znie sľubne.
Najbezpečnejšie nebezpečie, aké sme doteraz zažili
V NP Connemara je na výber zo 4 značených turistických trás. Od polkilometrovej prechádzky po 3,7 km dlhý okruh vedúci cez kopec Diamond Hill vo výške 442 metrov, na ktorý sa nám najskôr ani veľmi nechce, ale ako si tak kráčame a kráčame, Diamond Hill sa približuje, a tak si naň už vystúpime. Navyše sme boli zvedaví, či sa informácie z webu o tom, že ide doslova o "namáhavý výstup" zakladajú na pravde. Aj značky na trase nás párkrát upozorňujú na nutnosť mať správnu horskú obuv a na dôvažok dodávajú, že trasa je vhodná len pre veľmi zdatných horských turistov.
Nuž, v tomto prípade naozaj platí, že pri týchto upozorneniach je treba vziať do úvahy správnu mernú jednotku a referenčný bod, ktorým je v tomto prípade výstup na 8-metrovú hlinenú homoľu v poli za našim domom. Chodník je pekne upravený – drevený alebo štrkový, len na pár strmších úsekoch je skalnatý chodník čosi ako v Tatrách. Za zábavu aj za ten výhľad zhora to však nakoniec stálo.
Návštevníkov z parku ubúda, je teda čas skontrolovať tú tajomnú cestu za stromami, čo nám pani poradila. „Ale, veď tu je len parkovisko!“ chytáme sa za hlavu. To kempovanie nadivoko je k nám v Írsku fakt neúprosné! Budeme dobrí aj slušní, len chceme niekam vypadnúť do prírody a byť tam sami a v tichu. Lenže naše očakávanie nečakaného spania, ktoré by prišlo z ničoho nič, je už tak vyšpičkované, že zvažujeme aj túto možnosť; niežeby sme z nej boli úplne odvalení. „Vyzerá to tu byť veľmi obľúbená oblasť, možno by sme v okolí kemp takto narýchlo ani nezohnali,“ uvažujeme, no aj tak hľadíme do mapy. „Len pár minút odtiaľto jeden je. Vyskúšajme ho a ak bude plný, vrátime sa sem.“
Vydriduch, čo má krásny výhľad
O 15 minút neskôr nás v kempe víta starý prívetivo sa tváriaci vydriduch. Rýchlo sme ho prekukli. Ale aj rýchlo sadli na jeho lep, nebránili sme sa 😊. „Mám posledné voľné miesto, pred chvíľou mi zrušili rezerváciu. A je na tom najlepšom mieste, aké tu je!“ Pýta veru dosť peňazí, viac ako v kempe v Dubline, ale to miesto je bombové. Kemp je taký uzučký slíž, ktorý ku koncu vedie hore na kopec a pod ním je už len more. A tam je to miesto.
Na večeru si na panvicu hodíme dnes zakúpené krevety a môžeme sa kochať výhľadom. Spanie nadivoko nám teda síce opäť raz nevyšlo, ale aspoň je to niečo extra, čo sme dnes naozaj nečakali.
Na návšteve ustricovej farmy
Ustricová farma DK Connemara Oysters je na krásnom pokojnom mieste blízko k civilizácii a zároveň od nej tak trochu bokom. Každý deň ponúkajú len jednu prehliadku pre možno 15 ľudí, zvyšok času sa predsa potrebujú venovať tomu, čo ich živí – ustriciam.
Veľmi som sa na prehliadku tešila a veľmi ma to zaujímalo, preto som neváhala a trochu tomu musela prispôsobiť cestu po Írsku. Čerstvé ustrice sme jedli od Namíbie cez Japonsko až po Škótsko, a tak konečne nastal čas dozvedieť sa o nich viac, nielen ich konzumovať. To isté si možno pomyslela aj rodina „Geissenovcov“, ktorá na tomto ustricovom konci sveta vystúpila z auta s vlastným šoférom v obleku. Polovicu rodiny prehliadka až tak neberie, ale ja to žeriem aj za nich.
Prehliadkou pri mori v starej plechovej chajde a pred ňou, kde sa celý tento zázrak odohráva, nás sprevádza sympatická baba, ktorej výnimočne dobre rozumieme. „Som z Nemecka a o ustriciach som ešte pred rokom nevedela nič,“ vraví. Aha, tak je to teda. Nemka má krásnu angličtinu bez nemeckého akcentu a chvalabohu aj bez toho írskeho. Aspoň sa toho viac dozvieme. A dozvedeli sme sa toho naozaj veľa: od chovu ustríc v jednotlivých zónach, kedy ich presúvajú po všeljakých sektoroch na mori podľa toho, či sú ešte „deti“ alebo už potrebujú nabrať sval(y) – ako Nemka vraví – v sektore telocvične; cez fakt, že ustrice by najradšej rástli do dĺžky, presne ako my ľudia, ktorí ich však potrebujeme mať čo najtučnejšie, a tak ich silní chlapi musia dookola v špeciálnych plastových vreciach natriasať, aby sa im obrusovali hrany schránok, a ustrice sa preto rozhodli rásť radšej do hĺbky. A až po ukážku, aké rôzne tvary a „vzory“ na schránkach ustrice môžu mať, a aj keď sú všetky z nich chutné, reštaurácie si ich neželajú, lebo na tanieri nevyzerajú dobre.
Práca s ustricami je ťažká hlavne fyzicky pre chlapov, ktorí denne vrecia natriasajú. Nemka to vie, s jedným z nich žije, preto sa ocitla v Írsku a vieme to už aj my, lebo sme si to skúsili a keď sa dobre pamätám, je to takých 12 kíl krát veľa desiatok či stoviek zdvihov za deň. Tiež sa dozvedáme o histórii nielen tejto farmy ale aj o histórii chovu ustríc všeobecne. „Atlantické ustrice pred niekoľkými desiatkami rokov vyhubil vírus, a tak už všetci jeme len ustrice pacifické, aj keď ich chováme v Atlantiku,“ pokračuje Nemka, ako nás vedie nazad do chajdy na ochutnávku.
Pozor! Mama Geissenová dvíha ruku, má otázku: „Keď jeme ustricu, ešte žije alebo je už mŕtva?“ pýta sa. Pri pohľade na jej perfektne nalepené umelé nechty ohrniem v duchu nos nad jej otázkou, ale vlastne, počkať, táto odpoveď ma fakt zaujíma! Dík, Geissenka, máš bod za zaujímavú otázku, vždy som si totiž myslela, že ustrice sa jedia zaživa. „Technicky už nežije, lebo akonáhle prerežete sval, ktorým sa drží schránky, ustrica umiera,“ odpovedá Nemka a my sa púšťame do ochutnávky.
Chce to gríf otvoriť ustricu a pripraviť si ju vlastnoručne. Preto nám pod zubami pri každej jednej chrúmu spolu s ustricou aj čriepky z jej schránky. Apropo, ustrica sa neje hneď po oddelení svalu. Najskôr sa v priebehu pár sekúnd napustí schránka trochou tekutiny, tá sa vyleje, potom ešte raz a až potom šup s ňou do gágora. „Sú to tie najslanšie ustrice, aké sme jedli,“ rozprávame sa medzi sebou. Ale myslíme to v dobrom, sú jednoducho najčerstvejšie, aké mohli byť, veď sa tu nadnášajú vo vode len pár metrov od nás. Ustrice zajedáme po skončení prehliadky černicami, ktoré rastú v tomto čase po celom celučičkom Írsku, ale tie pri ustriciach nám chutili najviac😊.
Video
Návštevou ustricovej farmy sa čosi odštartovalo. Ak bola doteraz naša cesta po Írsku – hlavne posledné dva dni – trochu rozpačitá, odteraz sa to zmení. Naším aj vesmírnym úsilím dokopy.
Zatiaľ vás však pozývam obrazom, rozhovormi aj hudbou do príbehu, ktorý sa nám v Írsku odohral doteraz: od návštevy Dublinu cez túru na útesy Slieve League až po "masaker" ustríc a doterajšie trable s kempovaním v Írsku.
Príjemné pozeranie!
