Z vlaku obdivujeme horu Fudži, ktorá sa nám krásne ukazuje. Zbadáme ju len na pár minút a opäť sa halí do mrakov. Hoci dnes smerujeme „pod ňu“, toto bolo jediný raz, kedy sa nám ukázala. Viacerí Japonci ju sledujú cez okná zo zatvorenej malej fajčiarne vo vozni. Nikdy by som predtým nepovedala, že Japonci sú - aspoň z nášho pozorovania - takí tuhí fajčiari.
V Tokiu si požičiavame auto. Mladá slečna sa nám snaží vysvetliť všetko okolo auta, a keď ho obiehame x-týkrát okolo, zrazu bystríme pozornosť a neveríme vlastným ušiam. „To je slovenský spevák, spevák z našej krajiny! Hrá v rádiu v Japonsku!“ vysvetľujeme slečne celí vytreštení, že z autorádia znie v Tokiu Müllerova Nočná optika. „To sa rádio napojilo cez bluetooth na váš telefón,“ odpovedá nám, keď konečne pochopí náš obrovský údiv. Aha, jasné, tak nič :-).
Japonské patálie s navigáciami
Do oblasti Hakone chodia na výlety hlavne samotní Japonci a obzvlášť Tokijčania. Unikajú sem pred ruchom veľkomesta, no okrem blízkosti Fudži je Hakone známe aj vďaka horúcim prameňom a množstvu tradičných japonských kúpeľov onsen.
Z Tokia je to do Hakone len zhruba 90 km. Platnosť JR passov nám aj tak dnešným dňom končí. Nepredpokladali sme však, že okrem odlišného šoférovania na opačnej strane vozovky ako na Slovensku bude tvrdým orieškom skôr navigácia. Aplikácia Sygic v našich mobiloch zlyháva na plnej čiare, znenazdajky mení odbočky alebo ich ukazuje tam, kde nie sú. Keď už si s ňou nevieme rady, uchyľujeme sa k japonskej navigácii v aute. Hodnú chvíľu nám trvá sa s ňou zžiť, a keď sa nám to konečne podarí v mestách, zistíme, že na diaľniciach to s ňou až taká pohoda nie je. Pri zjazde z diaľnic sa musíme rozhodovať medzi viacerými pruhmi a to nám navigácia nijako neukazuje. Častokrát teda narýchlo zastavujeme „v zebre“ so štyrmi smerovkami a dumáme, kadiaľ ísť, porovnávame japonské znaky na smerových dopravných tabuliach s tými v navigácii. Ešteže sú Japonci takí ohľaduplní šoféri.
Cesta, ktorá nám mala trvať čosi cez hodinu, nám trvá štyri. Prichádzame dávno za tmy a ešte hľadáme dom, ktorý sme si prenajali. Japonská majiteľka mi síce stihla napísať, že prenajímanie domov cudzincom nie je v Japonsku ešte celkom bežné a nech teda na seba neupozorňujeme, ale presné GPS dáta mi nedáva. Porovnávaním viacerých vytlačených máp s navigáciou sa nám dom nakoniec podarí nájsť. Ale ďalšia polhodina je v keli.
Dom prekvapuje klasickou obývačkou európskeho štýlu so samostatnou spálňou, hoci tá je len akoby prídavkom k obývačke oddeleným pohyblivou stenou. V nej sú už pripravené matrace s paplónmi, izba je však bez okien, a tak si ich vyťahujeme do obývačky a spíme v nej.
Majiteľka nás tiež upozorňovala na prísnu separácia odpadu, s čím nemáme problém, no je to také trpko úsmevné: separovať síce separujú, ale že každú zakúpenú vec zabaľujú Japonci do x obalov, to je iná vec. Keď si v obchodoch kupujeme pečivo, zakaždým už pri prvom balení naznačujeme, že stačí, inak by to balili do nemoty.
Neviditeľná Fudži
"Aj ty počuješ pána Jepího?" budí nás ráno dcéra. A naozaj, štebotavé japonské chrobáčiky za oknami v prírode akoby svojím cvrlikaním vraveli „jepí, jepí“ a potom sa zasmiali. Hotový koncert!
Autom smerujeme len do niekoľko kilometrov vzdialeného Moto-Hakone na breh jazera Aši. Počasie nám praje, napriek tomu horu Fudži nevidíme, ostáva zahalená v oblakoch, hoci zvyšok oblohy je celkom čistý. Nechápeme a doslova porovnávame fotku z letáčiku so skutočným pohľadom na jazero z rovnakého uhla ako na obrázku. Nie je to len fotomontáž? Ako to, že na fotke stojí majestátna Fudži krásne nad jazerom a my ju tu v pomerne jasný deň absolútne nevidíme? Dokázal ju tak dokonale zahaliť jemnulinký opar, ktorý ledva vnímame? Je mi to záhadou doteraz.
Po jazere Aši premávajú tri veľké koráby vyzerajúce ako pirátske lode. Cesta naprieč celým jazerom trvá polhodinu, počas ktorej dúfame, že sa nám Fudži z oblaku predsa len vynorí. Na druhej strane jazera sa vieme lanovkou vyviesť na kopec nad ním, odkiaľ je na posvätnú japonskú horu lepší výhľad, no na dnes to zrejme neplatí. Chvíľu sa len pri jazere pomotáme a chystáme sa nazad. Lístky máme už kúpené, nechceme teda stáť v rovnakom rade ako ostatní, ktorí si ich ešte len kupujú. Omyl. V Japonsku sa v rade stojí! Zamestnanec nám svojím apatickým správaním až doslova ignorovaním dáva najavo, že pokiaľ sa nepostavíme tam, kde ostatní, ani sa s nami nebude baviť. Vystojíme si teda rad a plavíme sa nazad.
Loď aj auto nechávame bokom, po svojich je to vždy najlepšie. A nohy nesklamali, zaviedli nás do tradičnej čajovne Amazake Chaya, ktorá tu stojí už od obdobia Edo a dnes je majiteľom už 13. generácia rovnakej zakladateľskej rodiny. Čajovňa stojí na slávnej ceste Tokaido, ktorá v tom čase spájala Kjóto s Tokiom a denne po nej prúdilo veľké množstvo cestovateľov a obchodníkov. Prekonať v tom čase hory okolo Hakone bolo náročné, preto tu vzniklo niekoľko podobných "pohostinstiev", kde sa pocestní mohli posilniť.
Čajovňa má stále hlinenú podlahu a údajne aj pomerne zachované menu z obdobia Edo. My si v domnení polievky objednávame veľmi zvláštne sladké guľky – zmiatlo nás slovo „miso“ a nie celkom kvalitná fotka v menu. Polhodinku sa poprechádzame po slávnej, kameňmi dláždenej ceste Tokaido obkolesenej bambusmi; len škoda, že dnes už popri nej vedie v týchto miestach aj cesta pre autá, ktorá historickú atmosféru trochu kazí.
Onsen
Na večer si nechávame onsen. Je to vlastne spomínaný/á japonský/á kúpeľ(ňa), no vo väčšom. V Tenzan onsen sa opäť rozdeľujeme na ženskú a mužskú časť. "Stretnime sa tu v tejto spoločnej časti za nejaké dve hodiny," dohadujeme sa pred vstupom. Som zvedavá, ako to odhadnem, hodiny v našej ženskej časti už nikde neviem nájsť. Osprchujeme sa sediac na stolčeku a potom už preliezame z jedného prírodného termálneho bazénika do druhého. Je ich tu dokopy 7, voda v nich je až na jeden ochladzovací bazénik teplá až horúca. V ženskej časti je aj suchá sauna, v mužskej zas parná s veľkou kaďou soli. Relax v jazierkach je príjemný, navyše je celý onsen veľmi pekný aj na pohľad: jazierka sú vo vonkajších priestoroch pod bambusovým lesom, všetko vyzerá veľmi prírodne a upravene. Vládne tu drevo a kamene. Už sa stmieva, atmosféru dotvárajú tlmené svietielka.
Všade sa vyžaduje ticho, onsen je miestom oddychu. Japonci si po celom onsene nosia so sebou malý uteráčik, ktorý si počas relaxovania v bazénikoch stočia a položia na hlavu. Keď z bazénika vyjdú, cudne a trochu ledabolo si ním zahalia predok tela a pokračujú do ďalšieho.
Japonsko má more!
Máme kopec času, domov odlietame vlastne až nasledujúci deň, teda tesne po polnoci. Okrem letiska je dnes našim jediným cieľom more. Volíme teda cestu popri pobreží, ktorou nejde diaľnica; ako však pozorujeme, diaľnica či menej frekventovaná cesta, mesto či dedina, zápchy sú viac-menej stále a všade. Zhruba v polovici cesty z Hakone do Tokia zastavujeme na Chigasaki Southern beach. Tá by síce svetovú súťaž o najkrajšiu pláž nevyhrala, no je taká japonská a autentická, že sa nám až páči. Za plážou sa týči tá spomínaná, nie celkom vzhľadná japonská architektúra miest. Je pod mrakom a dusno, no pripeká nás aj cez oblaky. Deti sa vybláznia vo vlnách Tichého oceánu a v jednom z plážových stánkov si dávame bohatý ramen. Ním sme sa s Japonskom vítali, teraz sa ním s touto krajinou aj lúčime.
Po 2-3 hodinách sa pomaly vlečieme smerom do Tokia, zápchy sa zhoršujú blížiac sa k Yokohame, ktorá je už takým tokijským predmestím. Odovzdávame auto a čas na letisku využívame fotením sa v typických japonských fotobúdkach, kde si môžeme sami zvoliť rôzne pozadia. Japonci fotky jednoducho zbožňujú.
Verdikt
"Ešte o polnoci som bol v Japonsku a teraz na obed som doma," smeje sa syn časovej nelogike. Veď nám to domov trvalo 19 hodín strávených v lietadlách a na dubajskom letisku. Cestovanie "nazad" v čase je fajn, aj naozaj by to niekedy mohlo fungovať :-).
Ako sme teda Japonsko vnímali? Ešte doma pred cestou sme si mysleli, že je veľmi veľmi moderné, ale po jeho návšteve sa nám skôr zdalo, že takým je táto krajina len v niektorých špecifických veciach: šinkansenoch či záchodoch :-). Japonsko je oveľa viac tradičné, ako by si Európan mohol myslieť. Ľudia sú navonok veľmi milí, no oplatí sa dodržiavať ich pravidlá a japonský zmysel pre poriadok sveta. Vedia vám totiž dať aj najavo, keď niečo robíte „tak čudne po európsky“ :-).
