„Zas sa odkloníme od Wild Atlantic Way?“ trochu rozhorčene na mňa pozerá Andrej. Aj keď sme z nej doteraz neboli extrémne nadšení, má aj svoje pekné miesta a hlavne výhľad na more doma nemáme. Mňa more až tak neberie a hlavne – chcem ísť do Burrenu. Ustrice a Burren! Presne tieto dve miesta som mala sama pre seba ako moje dva írske výkričníky. Všetko ostatné oželiem, ale toto nie. A ešte o to viac, že všetko spanie bolo doteraz v kempoch.
Mesačná krajina Írska
Burren je jedinečná oblasť, známa ako skalnatá krajina s rozpraskaným vápencovým povrchom, pripomínajúca mesačnú krajinu. Aký to kontrast k nádherne zelenému Írsku! Moherské útesy sú odtiaľto sotva 40 km ďaleko, a napriek tomu o Burrene ľudia mimo Írska väčšinou vôbec nepočuli.
Na možnosť prespania v tejto unikátnej oblasti som natrafila v jednom videu na YouTube a od začiatku to bolo moje tajné želiezko v ohni. Bolo na čase ho vytiahnuť z rukáva! Ale opäť to má takú typickú „írsku chybičku krásy“: nemáme kde nechať na noc dodávku. Jedno či dve parkoviská blízko pri našom východiskovom bode majú opäť tú nešťastnú výškovú rampu, ktorú naša dodávka nie a nie podplaziť. Je mi z toho celkom do plaču. Naozaj sa to Írsko nad nami nezľutuje?! Naozaj je nutné tak veľmi všetko v tejto krajine oplocovať a blokovať?
Írska irónia
Budeme musieť zaparkovať dodávku do kempu, niet iného východiska. Smutná to irónia: zaplatíme si kemp, aby sme mohli ísť kempovať do prírody. Trochu postavené na hlavu, že? Ale ani to nebude nijako jednoduché. Kemp dole pod Burrenom je vraj úplne plný. „Nenájdete nejaké malinké miestečko? Len na odparkovanie na jednu noc...,“ skúšame s neúprosným prosíkom, ktorý po chvíli zaberá a milá pani na recepcii zisťuje, či sa v mieste pre stany nenájde nejaká skulinka na jedno auto. Za 30 € to nakoniec pôjde.
Dcéra sa rozhodne ostať s Laylou dole v kempe, pôjdu si zabehať, urobia si vlastný program a „babský“ večer. My vyťahujeme spacáky, jedlo, oblečenie do času aj nečasu a džgáme všetko do batohov. Nejako nám to trvá, ešte šťastie, že tma prichádza až po nejakej 10 večer. Z kempu ideme chvíľočku po ceste a a asi po kilometri sa odkláňame a napájame na turistickú trasu Black Head Loop, ktorá je 26-kilometrovým okruhom po okraji Burrenu.
Ešte neviem kde, ale niekde sa z trasy máme odkloniť. Zatiaľ sa držíme chodníka, na ktorom stretávame len pár kráv. Krajina ešte nie je taká, ako si ju pamätám z videa, no už teraz je zaujímavo tajomná. Určite je to aj tým, že zrazu naokolo nie sú ľudia. Sú tu len zvláštne kamenné múriky, ktoré majú hlboký historický a kultúrny význam. Pred storočiami ich stavali suchou technikou ukladaním tak, aby sa vzájomne opierali o seba. Múriky vznikali najmä ako praktické riešenie pri čistení polí od kameňov, ktoré zároveň slúžili ako ohrady pre dobytok a hranice pozemkov.
Pri jednom z kamenných plôtikov vedúcim kolmo hore sa rovnakým smerom vydávame aj my a opúšťame turistickú značku. Tým sa definitívne dostávame do tej neskutočne zaujímavej krajiny, ktorú by ste v Írsku nečakali a pre ktorú som sa tak nadchla zo spomínaného YouTube videa. Slovo Burren pochádza z „Boireann“, čo v staroírčine znamená „krajina veľkých kameňov“ – to presne vystihuje vzhľad The Burren. Táto oblasť je totiž posiata obrovskými vápencovými doskami, medzi ktorými sú pukliny a z nich vyrastajú kvety a rastliny, ktoré by ste našli v Stredomorí, Alpách aj Arktíde – taká výnimočná klíma tu vraj panuje.
Keď prichádzame ku kruhovitej starej pevnosti Caherdooneerish, je už dosť neskoro a ochladilo sa. Ešte však musíme do úplnej tmy vyriešiť jeden malý logický problém: kde postavíme stany a do čoho zabijeme kolíky, keď je krajina okolo nás samý kameň? Dvíha sa vietor a najradšej by sme spali trochu chránení vo vnútri pevnosti, ale tu jednoducho nevieme nájsť žiadne miesto na dva malé motorkárske stany, pod ktorými by sa nevydúvali kamenné „schody“. Horko-ťažko nachádzame dve malinké ako-tak rovné plochy mimo Caherdooneerish.
Tak veľmi sa teším, že sme tu. Pôvodne sme chceli ísť spať ešte o čosi vyššie, ale tma nás prikvačila pri Caherdooneerish, ktorá je rovnako tajomná ako celý Burren, navyše umocnené tým, že sem nevedie turistický chodník a ide teda naozaj o málo navštevované miesto v srdci Burrenu. Caherdooneerish môže pochádzať z doby železnej až raného stredoveku a bol pravdepodobne obydlím alebo obrannou stavbou pre miestne spoločenstvo alebo významnú osobu. Má fakt hrubý kamenný múr, dnes čiastočne zrútený.
Koniec romantiky
To bola tá romantická časť. Tá reálna prichádza v noci, keď sa vietor stupňuje, nejaké lanko povolí a časť vonkajšieho protidažďového krytu stanu plieska o ten vnútorný. A keď skoro ráno pootvoríme zips stanu, neveríme tomu, čo práve vidíme. „Fúúú, kým sme ten zips otvorili, zdalo sa mi, že vonku je hotová trma-vrma. A teraz si vravím, že vonku je úplná skaza.“ Hmla, vetrisko, vlhkosť. No, vôbec sa nám von vyjsť nechce; niežeby nám v stane bolo práve v tejto chvíli skvele. Vyjsť zo spacáka do surového Burrenu je momentálne krokom odvahy a riadne studeným. Je kosa, akú sme v Írsku zatiaľ nezažili. Vetrisko je taký, že ani stanovanie v pevnosti by nám nepomohlo. Testujeme to totiž pri snahe urobiť si aspoň teplý čaj na cestu a veľmi jemné závetrie nachádzame v jedinom špecifickom bode širokom asi ako tenká palica.
Vo vetrisku a zime skladáme a balíme stany, naobliekame sa do všetkého, čo tu máme a dcéra nám vtedy z kempu posiela veľavravné názorné video: „Tu dole je fajn, ale ten váš kopec vôbec nevidím!“ Sme stratení v hmle. Už nech sme dole, a tak aspoň so zjedenou müsli kapsičkou bez umytia zubov schádzame z Burrenu. V tom vlhku, hmle a nečase je to také schádzanie dole zvláštnou síce kamennou džungľou, ale sem-tam z medzier vyrastá celkom dosť rastlinstva, takže nie vždy vidím, kam aj stúpam, vďaka čomu sa dvakrát jemne aj "zridám". Po 20 minútach pochodovania v chvate nechávame nečas naozaj postupne za sebou na Burrene a jednu po druhej zvliekame vrstvy.
V kempe aspoň trochu presušíme stany a ja zatiaľ rátam zvyšné dni v Írsku. Rada by som do nich zakomponovala výstup na najvyšší vrch Írska, čo si vieme celkom pohodlne nechať dokonca až na pozajtra a dovtedy sa k nemu môžeme pomaličky presunúť viac na juh ostrova.
