Musíme si ale trochu vstúpiť do svedomia, takto to ďalej nejde! Z domu máme ešte celú debničku potravín. Lenže grécka kuchyňa je príliš chutná na to, aby sa nám chcelo načrieť do našich polotovarov.
Biznis à la Meteora
Oblasť Meterory sa ma včera pri príchode snažila trochu sklamať. Žiadne masívne kamenné veže uprostred prírody. Skôr uprostred dediny. Dnes s ňou však skúšam nastaviť zmier a ide nám to.
Skalné útvary Meteory sú naozaj úchvatné. Trčia si tu zrazu zo zeme, niektoré aj so svojimi kláštormi, ktoré tu v 14. storočí začali budovať mnísi a wikipédia ich nazýva pre mňa trochu smiešnym, ale milým slovom “monastiere”. Lesnou cestičkou stúpame k jednému z nich – ku Grand Meteoron. Pridali sa k nám dvaja túlavý havinovia, neúnavne nás sprevádzajú a trpezlivo na nás čakajú pri každom zastavení. Tuším sa im už ani nechce stúpať neustále smerom nahor, ale čo už narobia so svojou oddanou povahou? Stratíme ich až hore pri kláštore, kde stratíme aj našu tichú samotu. Ešte pred dvomi minútami sme boli v tichu lesa a tu je zrazu človek na človeku, auto na aute, autobus na autobuse. Ani veľmi nemáme ambíciu ísť dnu do kláštora do toho davu ľudí. Naše religiózne precítenie sme dosiahli lesnou cestou, ešte nás aj dvaja anjeli sprevádzali.
“Už máte dopečené prasiatko?” teší sa Andrej od rána, keď sme pri rannej káve dole v dedine v jednej z taverien zacítili lákavú vôňu. V skorom poobedí prasiatko veru ešte nie je, ale na druhej strane v ktorúkoľvek dennú hodinu aj tu majú ten lákavý mok, čo sa farbí s vodou do biela. Hmm, chuť pálenky a pelendrekov dokopy, zaujímavé.
Posilnení jedlom, pitím aj pobavením opäť opúšťame dedinu smerom do kopcov. Keby som zdola dopredu vedela, že lezieme na tú kolmú skalu nad nami, určite pustím do gatí. Našťastie nás táto lesná cestička vedie žľabom z druhej strany a to, že sme na tej kolmej skale zistím až na jej vrchole. Neviem, či je to ten lepší prípad … ale možno aj je. Je tu krásne, ticho, maličká kaplnka naplnená vôňou vonných tyčiniek a upratovacími potrebami okato zvádzajúcimi boj s gréckymi ikonami a krížmi.
Ešte aj treťou lesnou cestou sa púšťame, dnes sme bez dna. To dosiahol len Andrej, na tretiu výpravu už odmieta ísť, hoci táto je nakoniec najkratšia. Mapka s turistickými trasami nás navnadí na nejaké “hermitage” a dosť nás láka zistiť, čo si pod tým máme predstaviť. Podľa kresby na mape sú to schody do nejakých skalných obydlí. Tie tam síce sú, len tie schody už nie sú schodné. Aj dobre, jedným kolmým pohľadom z výšky som dnes už zasýtená dostatočne.
“Kedy konečne zjeme ten chlieb?” pozerá na mňa ráno z debničky pečivo, ktoré sme nakúpili doobedu na Vianoce. Obchody mali byť najbližšie dva dni zatvorené rovnako ako u nás. Oba dni však narážame na otvorené prevádzky a náš chlieb je smutný a konkuruje mu ešte stále aj tá vianočka. Keď budeš pritvrdý, obalíme ťa vo vajci. Čo s tebou?
Gréci sa prejavujú ako obchodníci aj pri kláštore Grand Meteoron, kam sme sa dnes prinútili autom vrátiť. Včera sme zabudli na dronové zábery a to by bola naozaj škoda. Dnes teda vidíme kláštor z jeho odvrátenej strany prenesene aj doslova. Od parkoviska je to samý stánok so suvenírmi s prekvapivými transparentmi “Black Friday”. Trochu smutná irónia na takomto pôvodne duchovnom mieste …
Grécke Frisco
Sme odhodlaní vyraziť do Delf po okreskách a diaľnici sa vyhnúť. Kvári nás však otázka obeda. Nevieme sa rozhodnúť, ktoré cesty budú lepším zdrojom pre taverny. Šťastie nám nepraje ani tam, ani tam. Našťastie. Tak sme si zvykli na vynikajúcu grécku kuchyňu, že sme úplne zleniveli. Načo sme narýchlo kupovali riady do dodávkovej kuchynky?! A že sme sa s tým vytrápili! Kúpiť kempovacie veci v kamenných obchodoch mimo sezónu je takmer nemožné!
Odbočka z diaľnice nás vedie do hôr. Ako inak. Grécko je neuveriteľne hornaté. Horský prechod strážia traja psy rozvalený na ceste. Strážcovia tichej dediny bez ľudí. Možno strážia tú krásnu lúku, na ktorú odbáčame, i keď problém pustiť nás tam nemajú. Asi nám chcú tiež dopriať ten krásny výhľad do údolia posiateho olivovníkmi. Páni, tu sa bude variť a jesť! Horský vzduch nám navyše vnukne inšpiráciu a sušených cvrčkov s arabským korením sa zrejme zbavíme oveľa skôr, ako sme si mysleli. Ako čípoš do vareného jedla sú totiž skvelý!
Pri Delfách objavíme otvorený kemp, v ktorom sme tentokrát úplne sami. Delfy sú pôvabné mestečko, trochu ako také mini San Francisco. S taverničkami, výhľadmi na more … kúzelné. V taverne Bacchus by sa dalo sedieť do nemoty. Miestna kuchyňa z lokálnych zdrojov a celopresklený výhľad. Grécke plnené kapustové listy dolmades v citrusovej omáčke nám bublú za ušami a nazad do kempu už veru ideme po okraji hlavnej cesty za riadnej tmy.
Konečne sa odhodláme aj do sprchy. Kúpeľne meteorského kempu mali príliš veľa otvorov na zimné počasie, ktoré tam vládlo. V tomto delfskom sa dá zavrieť úplne, priestor je však dosť úzky, navyše ten sprchovací záves, čo sa chce na nás lepiť … sme my nevďačníci. Lenže, prvý, čo výjde zo sprchy, predáva svoje skúsenosti, tipy a triky ďalšiemu, ten ich zas o niečo vylepší a do toho štvrtého to dovedieme do úplnej dokonalosti, ako sa v čo najväčšom pohodlí osprchovať v studenom Grécku na pár centimetroch štvorcových.
Pri rannej káve v jednej z delfských kaviarničiek zhadzujem bundu len do tielka. Je tu pre nás typická slnečná jar a antické pamiatky na dosah. Kým hľadáme vstup do archeologického náleziska, opäť ma rozveselia telefónne búdky. U nás na Slovensku by sme už zrejme nenašli ani jednu, ale tu možno plnia ešte nostalgickú funkciu.
Ku gréckym pamiatkam majú deti ako potomkovia dynastie EÚ vstup zadarmo, aj keď sú to už skôr mladí dospelí ako deti. Ako fajn! Andrej konečne vidí antické stĺpy, je tiež spokojný. “Doteraz som ani nemal pocit, že som v Grécku,” tvrdil trochu sarkasticky. Konečne vidí stĺpy, ergo je v Grécku.
Aj ja sa teším, Delfy mi od čítania gréckych bájí a povestí vyvolávajú pocity čarovné, veď tu sedela a prorokovala slepá veštica Pýtia. Problém maličký je len jeden – starobylý štadión nad archeologickým náleziskom nie je momentálne prístupný. To nám vôbec nazapadá do plánu. Naše olympijské poslanie je narušené. Delfský štadión z 5. storočia p.n.l. totiž v období starovekého Grécka hosťoval významné Pýthijske hry, ktoré zahrňovali hudobné aj atletické súťaže. Spolu s olympijskými, isthmijskými a nemejskými hrami boli súčasťou tzv. panhelénskych hier a konali sa tak, aby sa časovo neprekrývali. A my sme sa tak tešili, že si na tomto štadióne zabehneme. Radšej bez spevu. Štadión má byť krásny, uprostred vysokých skalných brál s celou jednou stranou stále pokrytou kamennými sedadlami a má byť najzachovanejším starovekým štadiónom v Grécku.
Ešteže si ráno bola dcéra zabehať a trochu Delfy pre nás predpreskúmala. “Ja viem, ako sa k nemu dostaneme zhora,” a už nás tam vedie. Trochu cez delfské ulice, trochu ponad domy, potom cez pár skál a kriakov a sme tam. Síce zdiaľky a spoza plota, ale ten výhľad! A možno takto aj lepšie. Ak by sa tam dalo ísť, bolo by tam pravdepodobne veľa ľudí. Takto je tu teraz len pre nás a je nádherný! Vyzerá byť aj riadne dlhý, na dĺžku má vraj skoro 180 metrov. Na webe som vypátrala, že na niektorom kameni sa zachoval krásny nápis:
„Žiadne vynášanie vína z pretekárskej dráhy. Ak tak niekto vykoná, musí utíšiť hnev boha, pre ktorého bolo víno namiešané a následne ho obetovať a zaplatiť päť drachiem, z ktorých polovica je pre toho, kto tento prečin ohlásil.“
Mohla by som ho parafrázovať a vytesať do našej komory doma. Niektoré teplé letné večery na ulici sa bohovia musia veľmi hnevať.
My sa rozhneváme o chvíľu aj sami. Dcéra chce pokračovať ďalej do kopcov, Andrej presne na opačnú stranu do malého prímorského mestečka Galaxidi v diaľke. Synovi je to jedno. Fasa! Zeus na nás zrejme kuká a baví sa, ale u nás ide do tuhého. Ja sa snažím nastoliť všeobecný zmier, ale viac-menej sa odo mňa očakáva, aby som sa na niektorú stranu priklonila, takže keď sa na niektorú prikloním, končí to ešte väčším hnevom tej druhej. “Najlepšie” na tom je, že čím dlhšie sa hádame, tým viac času sme už dávno mohli tráviť tam alebo tam. Riešenie takmer súdneho sporu nám nejde, končí patom – ideme do Galaxidi, ale úplne dobrý pocit z toho nemá nikto. Verdiktom je aspoň to, že nabudúce hlasujeme za niečo všetci a pri remíze sa hádže minca. A potom nech to dotknutá strana už fakt zvalí na tých bohov.
Nálada v Galaxidi evidentne nie je optimálna a mňa navyše do vývrtky vytáčajú hlasné vianočné odrhovačky z mestského rozhlasu. Ani trochu sa to do tohto jarného pobrežného mestečka s úzkymi uličkami nehodí a grécku atmosféru mi to narúša na plnej čiare. Večer už pokračuje v podobnom duchu, keď chcem zarezervovať ubytovanie v Aténach a skúšam to najskôr cez Airbnb. Ceny o nič lacnejšie ako v hoteli a v debilnej mobilnej verzii neviem nájsť pre nás dosť podstatný filter možnosti parkovania.
Kde my tie hlavy v Aténach nakoniec zložíme?
