Mám déjà vu. Do hotela v srbskom meste Niš stúpame úzkymi uličkami rovnako ako pred polrokom v gruzínskom Kutaisi. Ešte aj taký balkónik má tá izba a keby nebola taká zima, pivo by sme pili tam a nie v izbe.
Ťahali sme dnes peknú kôpku kilometrov z domu až do Niš, vyčakali si takmer hodinovú kolónu o počte asi 15 áut na maďarsko-srbských hraniciach, a hoci sme sa na to boli pozrieť z prvého radu, neprišli sme na to, prečo to toľko trvá. Sú tri dni pred Vianocami, je zima a skoro sa stmieva.
Ako Ťa, Grécko, v zime poňať?
Máme toľko nápadov, ale Grécko sa trochu vzpiera: na výstup na Olymp je príliš veľká zima, na grécku lyžovačku zas príliš veľké teplo. Z chaty pod Olympom mi píšu, že je teraz zatvorená. A my sme sa už videli, ako tam oslavujeme Vianoce! Ozaj, a kedy to majú Gréci vlastne Vianoce? Nieže ostaneme bez jedla, ak budú 25.-26. zatvorené obchody ako u nás. Alebo slávia až na našich Troch kráľov? Otázok je dosť. Nevieme, kde budeme na Vianoce, nevieme, kde budeme na Silvestra, ale myšlienka výletu sa črtá.
Hurá, dobehli sme slnko. Na chvíľu sa nám stratí v hmle severomacedónskych hôr, no do Grécka prichádzame opäť za slnka pri 10 °C. Ale kde budeme dnes spať? Väčšina gréckych kempov je mimo sezóny zatvorená a kempovanie na divoko sa tu úplne nenosí. Na to je tu celkom dosť zákazových značiek presne na miestach, kde by sa kempovanie na divoko pýtalo. Aj na tejto pláži je tabuľa.
Zahriatie v zime po grécky
Kľudne zostaňte, nikto vám tu nebude robiť problémy,” ubezpečuje nás plešatý a usmiaty majiteľ blízkej taverny Michalis. Najskôr vyzeralo, že má zavreté, ale nakoniec sa snáď aj kvôli nám prezliekol z monteriek do niečoho viac taverňáckeho. Dnu žiadny extra luxus, pár starších miestňakov, trochu chladno, ale otvorený krb horí a nálada je veselá. Bodaj by nie, keď Andrej hneď pozýva Michalisa na pohárik. Dnu sa fajčí, to je pre nás novinka. Fajčiť sa v Grécku bude všade, ale akosi to sem asi patrí. Krevety a chobotnica chutia božsky!
Oblaky na večer ustúpili a ukázali nám ten slávny Olymp. Nevieme presne, ktorý z vrcholov to je, ale určite tam je. Riadne sa ochladilo. Prechádzame sa po pláži a zbierame vyplavené drevo. Myslím, že sme viac času strávili jeho zbieraním ako zohrievaním sa pri jeho horení. Vlastne nám vtedy bolo aj teplejšie, keď sme ho zbierali.
Obytná dodávka je fajn, len s drobnými chybičkami. Buffík si v noci bufká a zahrieva nás skôr podľa vlastných pravidiel, nie podľa našich. Navyše naň chýba diaľkové. Kto to mohol tušiť, že v praxi je diaľkové na kúrenie v malej dodávke nevyhnutnosť? A tak Andrej v noci často vstáva zo svojej hornej lóže a vypína/zapína kúrenie do nemoty. Keby sa mu aj nechcelo, dodávka má naňho páku: suché zipsy, ktoré sme tak pracne priliepali na golier chrániaci vrchné poschodie dodávky v strešnom stane pred chladom, sa odliepajú a golier na chalanov hore pravidelne padá. Je to tak! - dodávka potrebuje meno, potom sa jej karma utíši.
Aj naša karma je mierne pohnutá, nemáme kam na wecko. V dodávke ho nemáme, je to súčasť dobrodružstva. V Gruzínsku to bolo predsa len iné, tam sme spávali na odľahlých miestach v prírode, tu sme pomerne v civilizácii. Lopatku sme mali aj tam a máme ju aj tu … keby niečo. Navyše je vonku takto ráno naozaj zima a aj s Andrejovým pozvaním ísť si vonku na pláž vypiť čaj zvádzam tuhý boj.
Avšak, na rozdiel od Gruzínska má táto naša Európa v niečom výhodu: ak nie sme akurát v prírode, je tu dostatok taverien a kaviarničiek, a tak za dve ranné espressá získavame 4 x možnosť otočiť sa na WC. Dobrý obchod.
K Olympu - kroky hore, šaty dole
Sme v nadmorskej výške 0 m.n.m. Zhruba. Do 1 000 m.n.m. vieme ísť autom, do 2 000 m.n.m. peši k chate s perfektným názvom Refugio A. Ďalších 1 000 m.n.m. a boli by sme na Olympe. Zhruba. Nápad to bol skvelý, ale po prečítaní niekoľkých článkov o zimnom výstupe na Olymp sme našu ambíciu o posledných 1 000 metrov znížili. Škoda toho, no na druhej strane, náš výstup má svoje mimosezónne čaro. Nie je tu nikto! Len dve líšky. Šliapeme hore nádhernou jesennou prírodou s popadaným hnedým lístím. Stále je riadna zima, ale výstup sa s nami nemazná, výškové metre naberáme neustále, a keď vykukne aj kostrbaté slnko, môžeme sa aj vyzliekať.
Smerom k Olympu prechádzame hádam všetkými ročnými obdobiami. Znie to skoro tak poeticky ako príbeh z gréckych bájí a povestí, ktoré som ako decko niekoľkokrát čítala. Až dorazíme k prekážke. Na chatu nám už nechýba veľa, vzdialenostne necelý kilometer. Dostali sme sa však k žľabu, ktorý je zasypaný jasnou lavínou. Asi tu už nejaký čas bude, sneh je tvrdší, a tak si nemyslíme, že by dnes hrozilo ďalšie nebezpečenstvo. Žľab prejdeme najrýchlejšie, ako to len ide, no kým nad tým dumáme a stojíme, slušne vymrzneme. Pri chate púšťame dron, ale so skrehnutými prstami sa ovláda len ťažko.
Chata má neuveriteľný počet dverí! Všetky zamknuté. Tajne som dúfala, že na chate predsa len niekto je a že je zatvorená len oficiálne. A že nás pozvú dnu, posedíme, pokecáme,… “Hééj, čaute! Túto noc tu spíte?” pýtame sa nakoniec nie na chate, ale nemeckého páru, ktorý si na plošine pri chate postavil stan. Pri stane pripravené mačky, ráno idú na Olymp. Trochu im závidíme. Čaká ich krásna tichá, hoci určite veľmi studená noc. “Už od leta cestujeme, dva mesiace sme boli v Gruzínsku, teraz pôjdeme na Peloponéz.” Dobre sa navzájom zabavíme na našich zážitkoch z gruzínskeho národného parku Vašlovani – je zrejmé, že je zdrojom pobavenia v ktorúkoľvek ročnú dobu. Kým my sme tam boli v lete, oni na jeseň, no rovnako pre nás aj pre nich si Vašlovani pripravil svoju vtipnú kôpku výziev. Pre nás teplotnú, pre nich blatovú.
Dosť bolo chichotačiek. Pre nás je čas ísť, aby sme zostup stihli pred zotmením. Zabudli sme čelovky, hlavy deravé. Nemci boli jedinými ľuďmi, ktorých sme za celý čas stretli. Mal veru tento takmer výstup na Olymp svoje čaro.
Bosorka Kallistó
Priznávame, že po minulej zmrznutej noci a už celkom chladnom zostupe dole spod Olympu máme chuť na trochu tepla. Narýchlo bookujeme tzv. tradičný guesthouse Kallistó v mestečku Litochoro. Jeho majiteľka je krásna presne ako z gréckej mytológie, len táto je tuším aj bosorka. Naokolo samé serepetičky, starý nábytok, žiadni iní hostia v penzióne, prítmie. Už len pavučiny chýbajú. Postele nič moc a namiesto riadnych paplónov len deky. Bez okolkov si vynášame hore vlastné paplóny z dodávky a pre istotu aj karimatky, a tak sa smejeme, že za 60 € si vlastne kupujeme sprchu a záchod.
A keď sa potom podvečer vrátim po chvíli úzkymi gréckymi uličkami z reštiky do guesthousu po zabudnutý glukomer, fešná Kallistó sedí v tom prítmí a tichu na gauči. Až sa jej zľaknem. Bosorka.
Pobosorované Vianoce
Bosorka nás určite začarovala. Ešte sme ani neopustili Litochoro a v aute niečo búcha a hrkoce. Chvíľu viac, chvíľu menej, ale viac-menej stále. Andrej párkrát čosi prekontroluje, ale pôvod záhadného zvuku ostáva stále zahalený rúškom tajomstva. Chvíľu naň aj zabudneme. To vtedy, keď sa nám od hladu už menia povahové črty a súrne potrebuje jesť. Dnes sú Vianoce a priznávam, že variť sa mi chce až večer. Google Maps nás pozývajú do echtovnej taverny s ošuntelým červeným závesom, za ktorým by sa kľudne mohol odohrávať čudný svet Twin Peaks. Tunajšia wifi má názov “covid” a na stene visia obrazy najrôznejších politikov všehochuti od Nelsona Mandelu po Che Guevaru, ktorí tu určite nikdy neboli.
Sme tu ako päsť na oko – jediná rodina, inak pri každom stole sedia 2-3 chlapi, v jednej ruke voda, v druhej čosi pálenkovité. A keď to zmiešajú dokopy, zafarbí sa to na bielo. Čary, ale zrejme chutné, keď to majú všetci rad radom. Navyše ich obsluhuje trochu lacno sexi na blond odfarbená Grékyňa; no hádam by odtiaľto nešli domov oslavovať Vianoce?! Je to tu grécky hlučné, pri malom stole sa ledva počujeme. Zrejme to pohltilo aj nás, tak dobre sa nám tu sedí. Ani tie cigy nám až tak nevadia, ani ten údajný naservírovaný “burger”, pod ktorým sme naozaj neočakávali náš Gordon bleu s hranolkami.
A teraz, čo s tým hlukom v aute? Stojíme x-týkrát a konečne sa zdroj hluku našiel. Už vyše 130 km ideme na dvoch uvoľnených kolesách. Andrej všetky takmer v tranze doťahuje. Ešteže som pri tom natáčala nejaké zábery, ktoré o pár hodín pozeráme a zisťujeme, či to urobil správne, alebo by sme s tým radšej mali ísť do autoservisu. Lenže zíde z očí (uší), zíde z mysle, sú Vianoce a už sa nám tým nechce zaoberať.
Boli všeljaké nápady, ako naložiť s vianočnou večerou – od tradičnej ryby až po netradičné polotovarové cestoviny s príchuťou syru, špenátu a glutamánu. Nakoniec víťazí grécky šalát, sme predsa v Grécku a navyše je rýchly, jednoduchý a samozrejme famózne jednoducho dobrý. S tým mi pomôže dcéra, syn zas pomôže Andrejovi s kotletkami, ktoré v obchode naňho mrkli a už nebolo cesty späť.
V kempe pod Meteorou oslavujeme Vianoce. Je tu celkom zima, trúfam si povedať, že aj väčšia ako momentálne doma na Slovensku. V dodávke nám vyhráva rockové rádio, dnes zľahka šľahnuté vianočnými, ale stále rockovými tónmi. Priam rockové sú aj darčeky. S deťmi držíme v rukách so zatvorenými očami malé fľaštičky, hrkáme nimi a nevieme prísť na to, čo je ten hrkavý materiál vo vnútri. Sušené cvrčky! Sú neuveriteľné chutné a zjedli by sme ich na posedenie všetky – okrem jednej fľaštičky. Príchuť “arabské korenie” nás dostáva svojou pomerne extrémnou štipľavosťou do sĺz, ale je to neuveriteľná sranda. Z dedomráza sa tento rok vykľul riadny vtipálek!
