Potrebujete pečivo?” pýta sa nás vedľa stojaci zákazník v malom obchodíku. “Bagety,” odpovedáme, ďalšiemu vývoju situácie pri pulte sa nevenujeme a medzi sebou riešime pálčivý problém, či niekto niekde v regáloch vidí fľašu vína. Keď ideme platiť, chrumkavé bagety sú pre nás už nachystané, ani sme si nevšimli. Ďakujeme pánovi za pomoc a on už medzitým spolu s predavačkou rieši aj to naše víno a z vrchného regálu s najväčšou samozrejmosťou vyberá plastovú jedenapollitrovku bieleho. Ani neprotestujeme.
V malej reštaurácii v horskom prechode nás víta voľne pustený ovčiarsky pes a čašníčka s translátorom v mobile. S príchodom k polostrovu Mani, ktorý je prostredným z trojice výrazných výbežkov na južnom Peloponéze, sa ocitáme v zvláštnej architektúre. Kamenné domy na seba všade naokolo berú podobu malých zámkov. Hlava mi to neberie. S absenciou väčších miest sa okolitý, navyše hornatý kraj zdá byť skôr chudobný, no domy vyzerajú ako zámky. Zvláštny kontrast. Pretĺkame sa malými dedinkami, zákrutami a koniec polostrova sa snáď stále nepribližuje. Pumpa pri ceste ohlasuje hrdou tabuľou, že je poslednou na ceste a ak potrebujeme, máme natankovať práve tam.
Koniec tohto gréckeho sveta si na seba veru ešte nechá počkať. A tam, kam nás cesta dovedie a ďalej to ide už len pešo, stojí posledných pár domov a telefónna búdka. Jeden z domov stráži rozložitý moriak, sedí si veľavážene na bráne a robí hudry-hudry zakaždým, keď sa s ním dá Andrej do reči. V moriakovej rodnej reči! Andrej ňou hovorí plynulejšie ako po anglicky.
A tak sme sa posledný deň roka bez akéhokoľvek plánovania ocitli paradoxne na tom najtichšom mieste, na akom sme mohli byť a ešte k tomu aj bez signálu – na samom konci pevninského Grécka.
Prvý deň v roku na koniec Grécka po svojich
Čosi cez dva kilometre nás delia od už ozajstného konca Grécka. Kamenistá cestička nás vedie za horizont, za ktorým sa vynoria dva kone a oslík. Každý má inú povahu: kôň č. 1 nedbá a rád sa nechá pohladiť, zato kôň č. 2 o niečom takom nechce ani počuť! Oslík si nachádza svoju vlastnú strednú cestu – pohladiť sa aj nechá, ale je alergický na uši. Traja pocestní akoby aj chvíľu rozmýšľali, či sa k nám ako k vajcu nepridajú na vandrovku, ale koniec sveta ich úplne nezlákal. Veď čo ak by tam nebolo čo spásať? A tak pokračujeme v našej štvorici, pás zeme sa zužuje a na samom konci odhaľuje maják čnejúci sa nad nádherne tyrkysovou vodou, ktorá sa rozlieva dookola a v diaľke sa necháva brázdiť niekoľkými loďami či trajektami na grécke ostrovy v nedohľadne.
Dosiahli sme náš spodok, odteraz smerujeme už len hore; teda na sever. Len sa tak pretĺkame dedinami, stojíme tu, stojíme tam a ani nevieme, že mierime … kam? Nuž, keď to nevieme my, prozreteľnosť to vie isto a do cesty nám pošle Holanďanov. Sedia si na múriku pod kostolom v maličkej dedine a vyhrievajú sa v úzkom páse slnka, kam ešte v ten deň dočiahnu jeho lúče. “Môžeme si prisadnúť?” zláka aj nás čarovné miesto. Tak to jednoducho malo byť. Naše autá nám vytvoria tému na rozhovor. My ich posielame ďalej na juh a oni nás ďalej na sever, ešte aj presné GPS na pláž nám v appke ukazujú. “Sú tam aj sprchy, síce studené. A aj záchody, síce v kaviarni cez cestu. Ale sú vonku a otvorené takmer nonstop.” A tak máme na dnes “vybavený hotel” bez práce.
Keď sme sa už nenadreli pri hľadaní miesta na spanie, tak pri hľadaní vodovodného kohútika v reštaurácii neďalekého mestečka určite. Dávam ruky pod vodovod a nič. Fotobunka to nebude. Zrkadlo oproti zachytáva všetky smiešne pózy, ktoré tu skúšam, ale tečúcu vodu nevykúzľujú. “Našťastie sú na stoloch stále dezinfekčné mydlá ako pozostatok z korony,” vydýchnem si, keď neviem čo s rukami po použití verejných záchodov. Nie som v tom sama, každý ďalší člen rodiny vychádza z tej tajuplnej miestnosti bezradný. Až synov úsmev na tvári ohlasuje víťazstvo – voda sa púšťa nohou stlačením pedálu ako plynu v aute! Nuž, bol v pravom čase na pravom mieste a nebol tam sám. Ešteže sa v škole naučil odpisovať.
Celý deň sme opäť preflákali cestou cez Peloponéz. Zrazu mám náladu len tak sa flákať, chvíľu ráno nevstávať a neponáhľať sa zas do iného bodu. Samú ma to prekvapuje, ale čo z toho, keď sa tieto rýchlostné črty zjavili u dcéry? Vraj, čo tu má len tak robiť, keď nemá čo robiť? Ach jo, chápem …
Zavŕšenie olympijskej misie
“Máte kemp teraz otvorený?” telefonujem do jedného zo síce početných kempov v oblasti, ale všetky si na zimu udelili fajront. “Podľa toho, kedy prídete,” odpovedá trochu tajomne druhá strana. Je zvláštne, keď otvoria kemp len kvôli nám, hoci nakoniec sme cestu vydláždili ešte niekomu. Ráno kúsok od nás parkuje ďalší obytňák.
Naša olympijská misia je na vrchole. Sme v Olympii, dejisku antických olympijských hier. Archeologické nálezisko je chránené lesíkom a antické ihrisko olympiády protileteckou zónou. Na rozdiel od delfského ihriska, tu si zabehnúť môžeme, len to zvrchu nenatočíme. Dron si letí od okraja ihriska a zrazu STOP; neviditeľná stena ho nechce pustiť ďalej. A tak tam visí a natáča akurát tak kolmý pohľad nadol, ktorý vyznieva značne v môj neprospech. Andrej a deti prefrčia v obraze tesne za sebou, potom dlho nič. A potom ja. Zvyšok rodiny sa na tom ide popukať.
Do prístavného mesta Patra je to už len kúsok. Aj pred 26 rokmi sme sa odtiaľto s mojím tatom plavili do Talianska a tak to bude aj teraz. Páči sa nám myšlienka presunu loďou, aj keď nám to nič extra nerieši a zvyšnú cestu autom do našej dediny domov oveľa neskracuje. Dcéra potrebuje dohnať svoje dni bez väčšieho pohybu a v Patre si uzurpuje svoj čas na beh. My sme zatiaľ v malej lokálnej reštaurácii niekde v meste a trochu jej ten pocit v jej veku závidím. Byť v úplne cudzom meste chvíľu úplne sama … aj pre mňa to bol pocit hrdosti a nezávislosti, keď ma otec vtedy na našich spoločných cestách pustil na chvíľu samú ísť sa trochu “poflákať” ulicami, kým on strážil naše batohy a nikam sa mu nechcelo.
Trajekt kamioňákov
Trajekt do talianskeho Bari je plný cigaretového dymu a kamioňákov. Nie všade, fajčí sa len niekde, ale dym si svoju cestu nájde. A kamioňáci – tí zas majú vyhradené svoje vlastné stoly v reštauračnej sekcii hrdo označenej nápisom “Driver´s lounge”. Keď sa všetci postavia do radu k samoobslužnému pultu, ideme sa ušúľať od smiechu, ako medzi tými statnými chlapmi pôsobí dcéra. Sú to starí štamgasti, grupa, čo sa navzájom pozná. Raz sa na trajekte stretnú tí, raz zas oní. Aj čašníci s nimi majú jasnú súhru – možno tu do seba spoločne ten štamperlík vodky obracujú už peknú kôpku rokov. Všeljaké životné scenáre nám napadajú, keď tu okrem pozorovania ľudí niet čo iné robiť. Ale baví nás to. Nás dospelých, deti to až tak neberie. A potom je tu ešte jeden fenomén: najpálčivejšie otázky prídu na um vtedy, keď niet wifi. Prečo je päťcentovka väčšia ako desaťcentovka?
Noc na trajekte
Vraj v noci furt čosi hrkotalo. Veľmi som to našťastie nevnímala, aj tak sa ráno ukázalo, že to boli len hodinky položené tam, kde byť nemali. Mala som dosť práce sama so sebou aj bez hrkotavých zvukov – romantická predstava trajektu sa rozplynula v stotine sekundy zatvorenia dverí a zhasnutia svetla v malej kajute bez okien. Neviem, ako som mohla v takej kajute vydržať pred 20 rokmi počas dvoch mesiacov strávených v rovnošate čašníčky na výletnej lodi v Karibiku. A pritom aj tak viem, že ak budem mať príležitosť ísť trajektom aj nabudúce, pôjdem. Veď je to romantika.
O 9 ráno vplávame do prístavu v meste Bari. Taliansko-grécka nátura sa na tomto trajekte snúbila do chaosu, ktorý môžu “vyrobiť” len južanské národy. V garážach trajektu nikto nič neriadi v duchu “nejako sa zariaďte sami a opustite trajekt”. A keď sa nám to podarí, taliansko-grécku náturu už nehádžeme do jedného vreca. Ten rozdiel kultúry nám hneď udiera do očí – úplne iná architektúra, gestikulácia, šoférovanie. Autá parkujú všade a nikto s tým nemá problém. Máme chuť na pravé talianske ristretto a po tej noci ho aj trochu potrebujeme. Snažíme sa rýchlo zapadnúť, a tak dodávku parkujeme v jednom z dvoch pruhov cesty celkom tesne pred križovatkou. Vychádza chlapík z budovy hneď vedľa, široký úsmev, vraj ok, len auto trochu posuňme, aby mali cyklisti výjazd z chodníka. Že blokujeme polku cesty? Pche, tak to tu chodí, nessun problema!
Vône a zvuky juhu Talianska by nás tu s Andrejom kľudne ešte na ďalších pár dní priklincovali. Lenže deťom sa pomaly končia zimné prázdniny a akože fajn, cesta dobrá, Grécko dobré, ale aspoň deň, dva by to chcelo aj kamošov … no, jooo.
Rozbehli sme sa. Z juhu ťaháme riadnu čiaru po pobreží smerom na sever. Keď prechádzame popri meste Ancona, máme hodinu k dobru oproti trajektu, ktorý sa plavil z Patry sem. Využili sme všetky matematické prepočty, či sa nám viac oplatí vylodiť v Bari alebo v Ancone – cena trajektu vs. benzín vs. strava na lodi vs. ubytovanie v Taliansku. Zvolili sme teoreticky lacnejšiu variantu. Lenže do tejto rovnice vstupujú aj nefinančné premenné a keby som si mala vybrať, či cestu do Ancony strávim sedením na riti alebo prechádzaním sa po palube trajektu, na riti rozhodne nesedím.
Čakáme na bod, kedy to v ten deň už fakt ďalej nepôjde. Prichádza až v meste Udine po vyše 900 km, ale prichádza rázne. A zajtra to už domov doklepneme ľavou zadnou. “To Taliansko je nejaké drahé,” krútim hlavou nad cenami hotelov. Airbnb ani nehovoriac, na tejto ceste sa nekamarátime. Aj tak nakoniec vysolíme za ubytovanie toľko, čo v centre Atén a to sa mi zdá v nejakom Udine fakt prehnané. Nič proti Tebe, Udine…
Mimochodom, budúcu zimu by sme mohli skúsiť namiesto teplejších oblastí ujsť do zimy. Ale takej ozajstnej! Hm?
Polhodina v Grécku - film
Ak chcete grécku atmosféru nasať aj vizuálne a v pohybe, poďte s nami na polhodinu do Grécka v našom filme. A možno nám aj pomôžete vylúštiť "vlajkovú" záhadu takmer z konca filmu. My sme na to doteraz neprišli :-).
