Andrej ľutuje, že na noc na svoj motorkársky stan neprehodil aj vrchnú časť. Sieťkovaný vnútorný stan mu najlepšie útočisko neposkytol – párkrát ho riadne ofŕkla odfúknutá vlna. Ale prežili sme, hoci ... "Ďalšiu noc už pri mori spať nemusíme..." priznávame.
Po druhýkrát balíme stany a všetky veci. Kufor bude opäť plný – dva stany, dva tučné matrace, naše batohy s vecami, kempingový stôl a stoličky, lopata, chladnička, kontajner na všetko kuchynské náčinie, nádrž na vodu ... je toho veru dosť. Práve do prenosnej nádržky dnes dopĺňame aj úžitkovú vodu, ktorú používame na varenie, umývanie riadov, prípadne na sprchu. Dopĺňanie je v Ománe vymyslené perfektne – každá mešita má niekde zvonku vyvedený kohútik alebo hadicu. A nájsť mešitu je tá najľahšia úloha na svete, a pritom veľmi zaujímavá, lebo každá mešita vyzerá inak a mňa baví pozorovať všetky ich detaily.
Morské diaľavy na arabských drevených lodiach
Mesto Sur je známe hlavne svojou továrňou tradičných lodí dhow, ktoré od nepamäti brázdili Arabské more. Už v 6. storočí sa Sur stal dôležitým centrom obchodu s východnou Afrikou a neskôr sa tieto drevené lode plavili po celom regióne a dokonca až cez Indiu do Číny, kde Arabi obchodovali s drahými kameňmi, korením, santalovým drevom či kadidlom. Úloha mesta Sur sa v priebehu rokov vytratila, najmä po výstavbe Suezského prieplavu. Počet dhow sa znížil, ale tradícia stavby lodí tu ostáva nedotknutá.
Chlapi tu vyrábajú dve väčšie dhow a naokolo sa motajú rozkošné psie šteniatka. Nehovorím, že si remeselníci dnes už nepomáhajú aj nejakými tými modernými metódami a prostriedkami, stále však používajú veľa tradičných techník.
Dnes je väčšina lodí určená skôr pre cestovný ruch ako pre život pozdĺž obchodných ciest. Niektoré sa tu stavajú na objednávku šejkov či kráľov. Továreň je neveľká, môžeme sa voľne prechádzať a liezť do rozostavaných lodí, pokiaľ sa na nich práve nepracuje. Je zrejmé, že toto nie je EÚ. Výstup rebríkom do vysokej lode a pohyb po drevených latách vo vnútri by v Európe nebol z bezpečnostného hľadiska možný ani náhodou. Prišli by sme o všetko vzrúšo.
Diaľavy aj na tanieri
Z toho lezenia a objavovania nám celkom vyhladlo. Kráčame súkom v Sure a hľadáme čokoľvek, kde by sme sa najedli. Väčšina obchodíkov ponúka oblečenie alebo zákazkové šitie, je to tu ospalé a nikto sa nás nesnaží navábiť práve do jeho „biznisu“. Sur nie je práve najturistickejším mestom. Až keď sa pár uličkami vymoceme von, zachraňuje nás jednoduchá reštaurácia. Môžeme si vybrať: chicken biryani, beef biryani, vegetable biryani a dhal. „Je to štipľavé?“ pýta sa dcéra. Ind typicky indicky jemne pokyvkáva zboka na bok hlavou, ale keď nám jedlo donesie, dcéra vraví, že „nie“ to teda neznamenalo. My, dospeláci máme štipľavé radi, syn sa pridáva tiež a zvládne to nakoniec aj dcéra. Tanier čerstvej zeleniny uprostred stola štipľavosť trošičku prebíja. Nažltlá ryža s chuťou kardamonu je neuveriteľná.
Známe aj neznáme Wadi Bani Khalid
Až to vyzerá schválne, ale naozaj ani do Wadi Bani Khalid som nechcela ísť. Spolu s Wadi Shab sú tými najturistickejšími wádí v Ománe. Aj tak tam ideme, lebo niekde za ním má byť Wadi Hawer a tam už vraj nechodí takmer nikto. Cestou autom v skupine Active Oman zisťujem ďalšie info o Wadi Hawer aj plánovanom prechode púšťou niektorý ďalší deň. Dobre si to Oliver z Active Oman vymyslel. Každého nového nájomcu svojich áut pridá do whatsappovej skupiny a oni si navzájom dávajú rady a tipy.
Vchádzame do malej dedinky. Vieme, že nad ňou je pekné miesto na prespatie, len sa s týmto širokým Landcruiserom trochu obávame úzkych strmých uličiek. Andrej všetko zvláda a jednu gumovú hadicu trčiacu zo steny domu do cesty odstrčíme z okna rukou. Ocitli sme sa naozaj na krásnom mieste. Vysoko v kopcoch, niekde hlboko pod nami je Wadi Bani Khalid. Staručká teta prechádza okolo nás, pozerá, ako rozostávame stany a niečo nám vraví, až kričí. Krčíme plecami s miernym úsmevom, aby sme jej dali najavo, že sme OK, ale nerozumieme jej. Kým postavíme stany a pripravíme si všetko na noc, teta ide späť so stádom kôz a nám dochádza, že kričala a sťažovala sa nám hlavne na rozutekané kozy.
Dedinka pod nami sa mi veľmi páčila, do tmy máme ešte trochu času. „Idem sa tam prejsť,“ rozhodne vravím zvyšku rodiny. Veľmi sa im nechce, ale Andrej aj syn sa nakoniec pridajú, dcéra si užíva súkromie vo svojej „stanovej izbičke“. Len čo do dediny vojdeme a schádzame jej ulicami stále nižšie a nižšie, pridávajú sa k nám deti, ktoré doteraz pobehovali po ulici. Aj úplne malé, niektoré bosé, aj o trošku staršie. Smejú sa, pobehujú okolo nás. Blúdime uličkami, kam nás nohy vedú, až sa ocitáme na malilinkom námestí. Ten obraz ma úplne uchváti. Posedáva tu zo 10 chlapov v džalabíjach, klábosia, popíjajú čosi a núkajú sa datľami. „Poďte k nám,“ naznačujú nám. Ten, čo drží kanvicu, vie po anglicky. Beznádejne som sa zaľúbila. Kardamonová káva sa mi rozplýva na jazyku a s datľami tvorí dokonalú kombináciu.
Prehodím nejaké arabské základy, to hneď búra ľady. „Sem turisti nechodia, všetci idú len do Wadi Bani Khalid,“ vraví nám naša dedinská spojka. Všetci si nás obzerajú a my ich. Presne toto som chcela. Zbožňujem cestovanie so stanmi a hľadanie krásnych tichých miest v prírode, ale rovnako rada aspoň na chvíľu zažijem aj autentickú miestnu kultúru a ľudí. Tak rada by som to zachytila aj na fotografiu, ale nechcem ten krásny moment kaziť. Andrej to vycíti a spraví to za mňa s láskavým dovolením „rady starších“ 😊. „Každý deň sa tu takto stretávame a rozprávame sa. Tamtí akurát rozoberajú Izrael,“ ukazuje nám chlapík s kávou na dvoch starších dedov. Sedela by som tu s nimi a pozorovala ich ešte veľmi dlho, ale bude sa stmievať, ani čelovky nemáme so sebou. Lúčime sa s nimi a ja som za tento nečakaný zážitok veľmi vďačná. Akoby sme sa na chvíľu ocitli v inom storočí arabského sveta, ďaleko od moderných Ománcov trúbiacich na Indov.
Tri miestne chlapčiská nás odprevádzajú až k našim stanom. Kolíky sa ťažko zatĺkajú do tvrdej kamenistej zeme, preto stan zaťažujeme veľkými kameňmi. Deti nás pozorujú a potom sa rozhodnú sami nám nejaké kamene priniesť. V kufri vylovím tri banány a podám ich im. Trochu sa okúňajú, ale v tej chvíli k nám doľahne hlas muezína, schytia banány, vezmú igelitku a utekajú do dediny. Zrejme ich mamy poslali na malý nákup a do zvolávania na modlitbu mali byť doma 😊.
Výhľad do údolia a na okolité kopce je nádherný aj po zotmení. Malé dedinky v svahoch oproti svietia pár svetielkami a keď sa v niektorej z nich ozvú svojim typickým híkaním somáre, nesie sa to celým údolím až k nám sem hore. Je to naozaj kúzelný večer so všetkým, čo sme práve zažili.
